cesta2016 - príbehy z môjho života

www.mirkoslav.com
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Osudová cesta

1.
V piatok ráno som vyrazil na cestu, na ktorej môj smer určuje Osud a Náhoda. Tak som prišiel s batohom na stanicu v Novom Meste nad Váhom s tým, že sadnem na prvý spoj čo príde. Tesne pred stanicou stálo auto, čo vozí pivo. Chcel som do neho nastúpiť. Nepodarilo sa mi to, lebo ma vyprevádzala manželka s kolegom, a tí ma prehovorili, aby som predsa len šiel vlakom. Prvý vlak šiel do Košíc. Zakýval som manželke a kolegovi kapesníkom, sadol do vlaku, a nechal sa odviezť na konečnú.
Osud je asi rád, že mu takto dôverujem, lebo ma hneď začal odmeňovať. Bol som prvý raz v "Košicoch", a on ma hneď zaviedol do najstaršieho hostinca na Slovensku. Vraj tradícia pohostinstva siaha do roku 1542. Varia tam vlastné pivo. A bolo dobré. Aj jedlo bolo dobré.
Normálne som sa cítil šťastný :-)
Tak som šiel aj do kostola, do dómu sv. Alžbety, aby ma šťastie neopustilo.

2.
V sobotu ráno som vyliezol na vežu dómu sv. Alžbety. 160 úzkych schodov schodov - tričko bolo hneď prepotené. Potom som si dal dolu pivo, a tričko som prepotil druhý krát.
Z penziónu som si zobral batoh, zaplatené som už mal, tak som sa vybral na stanicu. Tu sa musím priznať, že som sa na vedenie osudom tak trocha vykašľal: išiel vlak do Humenného, ale chvíľku po ňom aj Regiojet!!! Tým som nikdy nešiel, len som počúval ódy na to, že aké to je super cestovanie. Nasadol som naň. A nesklamal. V kupé so mnou bol jeden chlap, mníška a dve krásne baby. Jedna v kuse telefonovala, dozvedel som sa o nej úplne všetko. Okrem iného aj to, že jej mama bola na nejakej akcii. Asi z nej bola dosť vyčerpaná, lebo vlastná dcéra (!!!) ju inštruovala, že vracať môže, ale inteligentne - doma! Určite ešte niekedy Regiojetom pôjdem, cesta bola zaujímavá.
Vystúpil som v Žiline a presunul som sa do Rajeckých Teplic, lebo bolo leto, a SHMU vydal varovanie pred horúčavami. Ubytoval som sa, okúpal sa na miestnom kúpalisku, navečeral a sadol k futbalu.
Hralo Taliansko s Nemeckom. Predčasné finále. Všetci hrali ako o život. Vonku sa zamračilo. Nemci dali gól. Vonku vypukla búrka, hromy hučali a blesky bili meter od môjho penziónu - aspoň sa mi tak zdalo. Taliani vyrovnali, blesky bili ďalej, a mne vypadol obraz. "Bože prečo práve teraz?" pýtal som sa. Boh mi neodpovedal, ale ja som sa ním kamarát, poznám ho, a tak viem, že fandí Talianom, lebo v Taliansku je Vatikán, a býva tam pápež. Boh je aj vševedúci, tak vedel ako ten futbal dopadne. Prehra Talianov ho musela strašne nahnevať, lebo bleskov pribudlo, a vypadlo mi aj wifi.
To už sa nedalo nič robiť, išiel som spať.

3.
Z Rajeckých Teplíc má náhodné spoje zaviedli do Námestova. Musím povedať, že Námestovo má bohvieako neprivítalo. Oproti predošlému dňu bola riadna zima, trocha pršalo. Obed bol mizerný, aj ubytovanie som zháňal akosi komplikovane. Keď som čosi našiel (penzión Oravia, veľmi dobré), nevedel som nájsť centrum Námestova. Nakoniec som našiel aj to - centrum Námestova je Oravská priehrada. Začalo svietiť slnko, tak som tam chvíľku posedel. Všade sa prechádzali ľudia, deti sa hrali, voda bola strašne studená, v jej strede zarastený ostrov, penzióny, loďky - pekné, ale nuda.
Na druhý deň som sa rozhodol, že sa nudou nedám odradiť, a že vodu preskúmam bližšie. Previezol som sa po centre mesta na lodi. Zistil som neuveriteľnú vec : centrum malo ešte jedno vlastné centrum.
Slanický ostrov je posledný zbytok zatopených dedín. Je na ňom kostol, zachoval sa len preto, že bol na kopčeku. Je tam aj kalvária. Nemá všetky zastávky, niekoľko skončilo pod vodou. Oravská galéria v kostole vystavila drevené sošky neznámych autorov. Drevené a kamenné plastiky pozbierané zo širokého okolia, kríže na hroboch, kostol, kaplnka so starými obrázkami zaplavených dedín... Krása.... ani som nedýchal... Čo vám budem hovoriť: našiel som ostrov pokladov.
Na Námestovo už rozhodne nebudem spomínať ako na nudné mesto. Má úžasné centrum.

4.
V autobuse do Námestova si ku mne prisadla šedivá babka. Ako to majú starí ľudia vo zvyku, začala mi rozprávať o svojom neľahkom živote. Občas som jej nerozumel, ale aj tak som sa dozvedel, že pochádza z východu, že teraz žije v tej obci v ktorej nastúpila (nepamätám si v ktorej), a že skoro zmeškala autobus, lebo býva až na konci dediny. Zdvorilo som počúval a pokyvoval hlavou. Babka sa prepracovala k svojej rodine. "13 detí" povedala. "Panebože" povedal som ja. Potom spomenula brata : celý život robil v Ostrave. Raz prišiel domov a zomrel. Mal 52 rokov.
"No do šlaka" pomyslel som si. Veď toľko mám teraz ja. A ako taký somár tu chodím kade-tade, namiesto toho aby som sa pripravoval na.... na....
Rozmýšľal som, ako sa na také niečo pripravuje. Nemám v Námestove navštíviť kňaza? Nemal by som pre istotu zavolať žene, rozlúčiť sa, a poprosiť o odpustenie? A čo dcéry? Čo im zanechám?
Babka videla, že som ju prestal počúvať, tak prestala rozprávať. O chvíľu vystúpila, a nechala ma tam samého. Úplne sám som samozrejme nebol, v autobuse bolo viac cestujúcich, všetko zrobení dedinskí ľudia, čo mlčky pozerali z okna, a tešili sa z demokracie a slobody. Vyzerali ako by išli na pohreb, len neboli vhodne oblečení. Pozrel som za seba. Jedna pani tam spala. Alebo nespala? Bože, čo ak bola... čo ak..
Našťastie som prišiel do Námestova. Rozhodol som sa, že kňaz počká a zamieril som do krčmy. Dal som si jednu borovičku. Čašníčka sa na mňa usmiala. Aj ja na ňu. Presunul som sa ďalej. Na autobusovej zastávke sa maminy lúčili s deťmi čo išli do tábora. Jedna asi 40nička mala krásny zadok. Nevedel som z neho spustiť oči. Asi cítila ten pohľad, obrátila sa, a pozrela na mňa. Usmial som sa na ňu, ale ona na mňa nie.
Nevadí, povedal som si. Však jedna usmiata má čaká doma.
Prestal som myslieť na rozlúčku, a začal som sa tešiť ako má privíta.

5.
Bol som v Trstenej, keď mi zvonil telefón. Volal Osud. Povedal mi, že v stredu o tretej mám byť v Žiline, lebo tam bude dedičské konanie ktoré som sám rozbehol, a ktoré je dôležité.
Pomyslel som si, že Osud si zo mňa robí žarty. Však vie, že som na dovolenke.Prečo ma posiela do roboty ? Ale neprináleží mi rozmýšľať nad tým, kam ma posiela. Napokon - aj manželku poslúcham bez reptania (a tvrdím, že mám taký Osud).
Tak som si povedal - v poriadku Osud, o tretej budem v Žiline.
Ale kdesi vzadu v mozgu mi to nedalo pokoj. Zase Žilina ? Však za posledných pár dní tam budem už hádam štvrtý krát. Ešte si žilinčania budú myslieť, že ich mesto je stred vesmíru. A to teda nie je. My, čo sa na FB kamarátime s Braňom Jobusom vieme, že stred vesmíru je vo Vrbovom. Dúfal som, že Osud má pre mňa nejaké prekvapenie, a od notárky ma pošle na nejaké krásne miesto. Čakal som na znamenie.
Už som bol v Košiciach v krčme čo funguje od roku 1542, v strede oravskej priehrady som našiel centrum Námestova, bol som sa okúpať v Rajeckých Tepliciach (tam som zažil hnev Boha nad prehrou Talianska), v Spišskej Sobote som videl námestie akých je málo, prespal som v 700 ročnom dome, skoro som zablúdil v aquaparku .... ach - čo ma to ešte čaká...
Vybavil som notárku. Bola mladá a šikovná, všetko mala pripravené, za polhodinu som odchádzal so zápisnicou v ruksaku.
Cestou na stanicu som sa zastavil v nákupnom centre na kávu. Zhodil som batoh a sadol si ku stolu. Vtedy na mňa padla taká únava, že som si pomyslel : asi už toho bolo dosť. Treba sa vrátiť domov.
Možno to mi chcel Osud povedať. Presunul som sa na stanicu, a kúpil som si lístok na vlak. Asi som bol fakt unavený, lebo som si omylom kúpil lístok do Trenčína a potom som si musel dokúpiť ešte jeden do Nového Mesta nad Váhom. Vo vlaku som dočítal knihu, v ktorej všetko dobre dopadlo. Pozeral som von oknom, a hovoril som si, že v tom Púchove stojíme akosi dlho. V tom okamihu sa ozvalo hlásenie, že máme pokazený rušeň. ZNAMENIE OSUDU!!! - pomyslel som si. Okamžite som chcel vystúpiť a niekde ísť. Potom som si uvedomil, aký som zmordovaný, a ako sa už teším domov. Navyše som bol už niekoľko hodín v tom, že zajtra idem do práce, a tak som na pracovné telefonáty odpovedal : zajtra, zajtra, zajtra.
A tak som včera prišiel domov, a teraz sedím v robote.
Osudu odkazujem, že do Púchova prídem nabudúce... :-)

Napísané : 8.7.2016
Prvá myšlienka na túto cesty vznikla už dávno - prečítajte si
Adresa : väčšinou bývam doma
Niekdy som preč. Alebo aj inde
1222438*517714
mirkoslav.com@gmail.com
prosím ťa, zavolaj mi: 0905 320 557
ak neberiem, zavolaj mi na číslo 158

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky