Cesta vlakom 2019
Prvý deň.
Prvý deň bol troška nezvyčajný. Prišiel som na stanicu, a autobus žiadny. Vlaky áno, ale na už preskúmanej trase Bratislava - Košice. Trocha sklamaný som sa vrátil k autobusom. Z diaľkových mal ísť nejaký do Brna, aj do Brezna. Ale prvý šiel do Trenčína.Nastúpil som, ale cítil som sa, akoby som šiel domov. Našťastie, deň iba začínal.
Prišiel som do Trenčína na stanicu - a autobus žiadny. Vlaky áno, ale po už preskúmanej trase Bratislava - Košice. A teraz čo? Chcel som ísť do Púchova, tam sa trate zaujímavo rozdvojujú, ale potom som si spomenul, že kúsok za Považskou Bystricou je Manínska tiesňava, kde som nikdy nebol. Sadol som na osobák, a vybral som sa tam.
Tiesňava ma troška sklamala.Dve skaly blízko pri sebe.A dosť. Bolo to pekné, ale čakal som čosi viac. No ale deň predsa nekončí.vybral som sa na stanicu, a začal plánovať kde prespím.V Považskej? V Púchove?
"To už môžem rovno prespať aj v Dobrej u rodičov," pomyslel som si, a bolo rozhodnuté. Prvý deň prespím skoro doma.
Tiesňava ma troška sklamala.Dve skaly blízko pri sebe.A dosť. Bolo to pekné, ale čakal som čosi viac. No ale deň predsa nekončí.vybral som sa na stanicu, a začal plánovať kde prespím.V Považskej? V Púchove?
"To už môžem rovno prespať aj v Dobrej u rodičov," pomyslel som si, a bolo rozhodnuté. Prvý deň prespím skoro doma.
DRUHÝ DEŇ
Druhý deň začal zvyčajne. Prišiel som na trenčiansku stanicu, a autobus žiadny. Vlaky áno, ale na už preskúmanej trase Bratislava - Košice. Tak som sa vybral do Púchova, tam sa uvidí. A Púchov nesklamal. O pár minút prišiel valaský expres, a smeroval do Prahy. Nechcel som to veľmi preháňať, tak som sa ubytoval vo Valašskom Meziríčí. A hneď na stanici som si všimol, že odtiaľ chodia vlaky do Bystrice pod Hostýnem.
Tam som predsa mal ísť pred rokom! Vtedy som sa vybral na púť, ale nevedel som, kde putovať. Tak som to nechal na pána Boha, a čakal som, kde ma pošle. Najprv ma poslal do Prahy na výstavu obrazov kňaza Martina Šafárika, ktorá sa volala PÚTNIK. Božie riadene pokračovalo.O pár dní neskôr sa ma otec spýtal, či by som šiel s ním na púť do Bystrice pod Hostýnem. Politickí väzni tam spomínajú na svojich kamarátov. Povedal som mu: "otče môj, buď vôla tvoja," a bol som pripravený na odchod. Lenže pán Boh s tou cestou nesúhlasil. Deň pred odchodom som dostal riadny zápal, vysoké teploty, a skončil som na urologickom oddelení trenčianskej nemocnice. Boh ma neposlal na púť, ale do očistca. Aspoň tak mi to pripadalo.
Ale teraz prišiel môj čas! Asi som už dostatočne očistený. Sadol som na vlak, cestou som na internete preskúmal, ako sa dá hore dostať. Autobusom? To nie, to je akési priveľmi jednoduché. Tak po červenej turistickej značke. Bolo tam upozornenie, že je to riadna fuška.
Aj bola. Poznal som to podľa toho, že keď som sa konečne vyštveral hore, akési mladé dievčisko sa na mne potajomky smialo. Selfie som si radšej neurobil,
Zašiel som do baziiky, vyšiel na rozhľadňu, pozrel som krížovú cestu Dušana Jurkoviča, pamätník zavraždeným nešťastníkom, nabral som si vodu zo zázračného prameňa, a vybral som sa dolu.
Cestou mi vŕtala v hlave jedna vec: keď som šiel po schodoch smerom k bazilike, z časti ju prekrývala reklama na PIVO!
Čo mi tým chcel pán Boh povedať? Nie som si úplne istý, ale musím na to prísť, a splniť jeho vôlu na sto percent.
Alebo aj na viac
Druhý deň začal zvyčajne. Prišiel som na trenčiansku stanicu, a autobus žiadny. Vlaky áno, ale na už preskúmanej trase Bratislava - Košice. Tak som sa vybral do Púchova, tam sa uvidí. A Púchov nesklamal. O pár minút prišiel valaský expres, a smeroval do Prahy. Nechcel som to veľmi preháňať, tak som sa ubytoval vo Valašskom Meziríčí. A hneď na stanici som si všimol, že odtiaľ chodia vlaky do Bystrice pod Hostýnem.
Tam som predsa mal ísť pred rokom! Vtedy som sa vybral na púť, ale nevedel som, kde putovať. Tak som to nechal na pána Boha, a čakal som, kde ma pošle. Najprv ma poslal do Prahy na výstavu obrazov kňaza Martina Šafárika, ktorá sa volala PÚTNIK. Božie riadene pokračovalo.O pár dní neskôr sa ma otec spýtal, či by som šiel s ním na púť do Bystrice pod Hostýnem. Politickí väzni tam spomínajú na svojich kamarátov. Povedal som mu: "otče môj, buď vôla tvoja," a bol som pripravený na odchod. Lenže pán Boh s tou cestou nesúhlasil. Deň pred odchodom som dostal riadny zápal, vysoké teploty, a skončil som na urologickom oddelení trenčianskej nemocnice. Boh ma neposlal na púť, ale do očistca. Aspoň tak mi to pripadalo.
Ale teraz prišiel môj čas! Asi som už dostatočne očistený. Sadol som na vlak, cestou som na internete preskúmal, ako sa dá hore dostať. Autobusom? To nie, to je akési priveľmi jednoduché. Tak po červenej turistickej značke. Bolo tam upozornenie, že je to riadna fuška.
Aj bola. Poznal som to podľa toho, že keď som sa konečne vyštveral hore, akési mladé dievčisko sa na mne potajomky smialo. Selfie som si radšej neurobil,
Zašiel som do baziiky, vyšiel na rozhľadňu, pozrel som krížovú cestu Dušana Jurkoviča, pamätník zavraždeným nešťastníkom, nabral som si vodu zo zázračného prameňa, a vybral som sa dolu.
Cestou mi vŕtala v hlave jedna vec: keď som šiel po schodoch smerom k bazilike, z časti ju prekrývala reklama na PIVO!
Čo mi tým chcel pán Boh povedať? Nie som si úplne istý, ale musím na to prísť, a splniť jeho vôlu na sto percent.
Alebo aj na viac
Tretí deň
Tesne pred odchodom na cesty som zistil, že moje tenisky sú staré. Vo vnútri sa predrali a plastová výstuž mi oškierala pätu. Nedalo sa nič robiť, kúpil som si nové. V tých som absolvoval prechádzku na Manínsku tiesňavu a výstup na Hostýn. Zistil som, že oškretá päta ma bolí ešte viac, a na druhej nohe ma teniska tlačí na palci. Tak som si povedal, že si dám oddychový večer, a pre istotu aj ďalší deň. Žiadne kopce, budem posedávať niekde na námestí, popíjať pivo a venovať sa výskumu.
Aj som tak spravil. Večeru som si dal v Krásenskom pivovare. Výborné pivo, solídne jedlo. Bol som spokojný. Začal som pracovať - teda skúmať, či sú ženy v mieste kde sa nachádzam krajšie ako tie u nás.
Tomuto výskumu sa venujem dlhodobo. Naposledy som naň mal dosť času v Košiciach. Stál som kdesi kúsok od centra a pozeral okolo seba. Východňarky sú vraj najkrajšie, hovorí sa. Nie sú. Aspoň ja som tam takú nevidel. Asi sa všetky pekné košičanky už odsťahovali do Bratislavy, preto je v Bratislave toľko pekných žien. Vtedy som si myslel, že len stojím na zlom mieste a presunul som sa do blízkeho Auparku. Vošiel som do obchodu, pozerám - a zase nič. Samá chudá plochá intelektuálka, žiadna sa ani neusmievala. Možno som nemal ísť do kníhkupectva, pri kabelkách by to mohlo byť zaujímavejšie. Ale kabelky zase nezaujímajú mňa.
Môj výskum vo Valašskom Meziríčí tiež prebiehal uspokojivo. Vedľa sa pekná cyklistka odhodlane pustila do bravčového kolena, a zapíjala ho pivom. Jej pekná kamarátka sa mračila na svojho partnera a jedla akúsi zeleninu. Z druhej strany som pozeral na sympatickú maminu. Potom som zistil, že jej manžel pozerá, či skôr zazerá na mňa, tak som výskum radšej ukončil, a venoval sa ďalšiemu pivu.
Vo výskume som chcel pokračovať aj v ďalší deň, ale bola sobota, čas obeda a na námestí som sedel takmer sám. Všetky slušné ženy boli doma a venovali sa manželom. Tak som si dal pivo, a prešiel prázdnym námestím smerom na stanicu.
Dostal som sa do Olomouca.
Aj som tak spravil. Večeru som si dal v Krásenskom pivovare. Výborné pivo, solídne jedlo. Bol som spokojný. Začal som pracovať - teda skúmať, či sú ženy v mieste kde sa nachádzam krajšie ako tie u nás.
Tomuto výskumu sa venujem dlhodobo. Naposledy som naň mal dosť času v Košiciach. Stál som kdesi kúsok od centra a pozeral okolo seba. Východňarky sú vraj najkrajšie, hovorí sa. Nie sú. Aspoň ja som tam takú nevidel. Asi sa všetky pekné košičanky už odsťahovali do Bratislavy, preto je v Bratislave toľko pekných žien. Vtedy som si myslel, že len stojím na zlom mieste a presunul som sa do blízkeho Auparku. Vošiel som do obchodu, pozerám - a zase nič. Samá chudá plochá intelektuálka, žiadna sa ani neusmievala. Možno som nemal ísť do kníhkupectva, pri kabelkách by to mohlo byť zaujímavejšie. Ale kabelky zase nezaujímajú mňa.
Môj výskum vo Valašskom Meziríčí tiež prebiehal uspokojivo. Vedľa sa pekná cyklistka odhodlane pustila do bravčového kolena, a zapíjala ho pivom. Jej pekná kamarátka sa mračila na svojho partnera a jedla akúsi zeleninu. Z druhej strany som pozeral na sympatickú maminu. Potom som zistil, že jej manžel pozerá, či skôr zazerá na mňa, tak som výskum radšej ukončil, a venoval sa ďalšiemu pivu.
Vo výskume som chcel pokračovať aj v ďalší deň, ale bola sobota, čas obeda a na námestí som sedel takmer sám. Všetky slušné ženy boli doma a venovali sa manželom. Tak som si dal pivo, a prešiel prázdnym námestím smerom na stanicu.
Dostal som sa do Olomouca.
Štvrtý deň (aj kúsok tretieho).
O Olomouci som toho veľa nevedel. Čakal som mesto podobné Trnave. A zbieral som odvahu - chcel som ochutnať slávne smradľavé olomoucké syrečky.
Ubytovanie som mal kúsok od centra, tak som si tam zložil batoh, a vybral som sa na prieskum. Mesto ma prekvapilo. Veľké námestie, fontány, historické budovy, všetky mali upravené fasády. Potom ďalšie veľké námestie, ďalšie fontány, stĺpy a sochy. Paráda!!!.Šiel som na pivo. A na večeru.
V reštaurácii som na telefóne skúmal, čo všetko sa tu dá vidieť. Divadlo pod holým nebom! Nejaká čiernočierna komédia. To by mohlo byť zaujímavé, povedal som si, a rozhodol som sa, že pôjdem. Ale kým som dojedol (skvelé jedlo, veľmi dobrý Radegast), začalo pršať, a bolo po divadle. Škoda. Ale Olomouc na mňa spravil taký dojem, že som sa rozhodol zostať ešte jednu noc.
Na druhý (štvrtý) deň svietilo slnko, tak som sa vybral na prechádzku. Vedel som, že v Olomouci je orloj, a že je svojím zvláštnym spôsobom unikátny.
Orloj vznikol v 15. storočí. Neviem či ukazuje toľko astronomických javov ako ten pražský, ale zaujímavý je tým, že bol zrekonštruovaný okolo roku 1955, teda v rokoch budovania socializmu. Orloj zrekonštruovali tak, že namiesto svätých sa na ňom pohybujú robotníci a roľníci: traktorista, dojička, nejaký športovec, a neviem kto ešte. Chcel som ho vidieť - ale nepodarilo sa. Práve sa opravovala fasáda, všetko bolo zakryté plachtami a ohradené. Aká škoda!!!
Ale Olomouc bol zaujímavý aj bez neho. Videl som gotickú katedrálu, arcibiskupský palác, ktorý bol taký veľký, až som nechápal. Čo to muselo byť za úrad, akú musel mať moc, keď takéto niečo postavil? Bol som v galérii, na pive z čerstvého chmelu, Videl som aj tričko s potetovaným Einsteinom, ktoré som si chcel kúpiť, ale bolo zatvorené. A na druhý (piaty) deň som na to zabudol.
Ešte som šiel okolo pivných kúpeľov. Mám ísť dnu? - rozmýšľal som. Spomenul som si na pivovú reklamu pred katedrálou v Hostýne. Čo ak ma pán Boh posiela práve sem - napadlo mi. Nešiel som. Mal som už hlad, chcel som sa najesť.
Chyba. Boží trest prišiel onedlho.
Včerajšia reštaurácia bola plná, tak som šiel do vedľajšej. Pivo - priemerná Plzeň. Ako predjedlo som mal Olomoucké syrečky. Boli nakladané, s kopcom cibule, vôbec nepáchli. Milo ma prekvapili. A čo si dať potom? Študoval som jedálny lístok, a nakoniec som si dal hovädzie pečené rebrá. Bravčové občas mávam, ale hovädzie ešte nikdy. Nebolo to dobré, zostalo mi z toho ťažko. Šiel som na izbu. V bruchu mi všetko pracovalo, grgalo sa mi, asi cibula zo syrečkov, alebo všetko dokopy. Dal som si tabletky na trávenie, ktoré mi manželka pribalila do batoha. Potom si si dal pivo z minibaru, a potom ešte aj kokakolu z minibaru. Bolo mi trošku lepšie, ale ešte ráno zo mňa išlo čosi cibulovosyrečkové.
Z tohoto krízového vývoja sa musím poučiť. Nabudúce budem menej jesť a viac piť. A nevyhýbať sa pivným kúpeľom .
O Olomouci som toho veľa nevedel. Čakal som mesto podobné Trnave. A zbieral som odvahu - chcel som ochutnať slávne smradľavé olomoucké syrečky.
Ubytovanie som mal kúsok od centra, tak som si tam zložil batoh, a vybral som sa na prieskum. Mesto ma prekvapilo. Veľké námestie, fontány, historické budovy, všetky mali upravené fasády. Potom ďalšie veľké námestie, ďalšie fontány, stĺpy a sochy. Paráda!!!.Šiel som na pivo. A na večeru.
V reštaurácii som na telefóne skúmal, čo všetko sa tu dá vidieť. Divadlo pod holým nebom! Nejaká čiernočierna komédia. To by mohlo byť zaujímavé, povedal som si, a rozhodol som sa, že pôjdem. Ale kým som dojedol (skvelé jedlo, veľmi dobrý Radegast), začalo pršať, a bolo po divadle. Škoda. Ale Olomouc na mňa spravil taký dojem, že som sa rozhodol zostať ešte jednu noc.
Na druhý (štvrtý) deň svietilo slnko, tak som sa vybral na prechádzku. Vedel som, že v Olomouci je orloj, a že je svojím zvláštnym spôsobom unikátny.
Orloj vznikol v 15. storočí. Neviem či ukazuje toľko astronomických javov ako ten pražský, ale zaujímavý je tým, že bol zrekonštruovaný okolo roku 1955, teda v rokoch budovania socializmu. Orloj zrekonštruovali tak, že namiesto svätých sa na ňom pohybujú robotníci a roľníci: traktorista, dojička, nejaký športovec, a neviem kto ešte. Chcel som ho vidieť - ale nepodarilo sa. Práve sa opravovala fasáda, všetko bolo zakryté plachtami a ohradené. Aká škoda!!!
Ale Olomouc bol zaujímavý aj bez neho. Videl som gotickú katedrálu, arcibiskupský palác, ktorý bol taký veľký, až som nechápal. Čo to muselo byť za úrad, akú musel mať moc, keď takéto niečo postavil? Bol som v galérii, na pive z čerstvého chmelu, Videl som aj tričko s potetovaným Einsteinom, ktoré som si chcel kúpiť, ale bolo zatvorené. A na druhý (piaty) deň som na to zabudol.
Ešte som šiel okolo pivných kúpeľov. Mám ísť dnu? - rozmýšľal som. Spomenul som si na pivovú reklamu pred katedrálou v Hostýne. Čo ak ma pán Boh posiela práve sem - napadlo mi. Nešiel som. Mal som už hlad, chcel som sa najesť.
Chyba. Boží trest prišiel onedlho.
Včerajšia reštaurácia bola plná, tak som šiel do vedľajšej. Pivo - priemerná Plzeň. Ako predjedlo som mal Olomoucké syrečky. Boli nakladané, s kopcom cibule, vôbec nepáchli. Milo ma prekvapili. A čo si dať potom? Študoval som jedálny lístok, a nakoniec som si dal hovädzie pečené rebrá. Bravčové občas mávam, ale hovädzie ešte nikdy. Nebolo to dobré, zostalo mi z toho ťažko. Šiel som na izbu. V bruchu mi všetko pracovalo, grgalo sa mi, asi cibula zo syrečkov, alebo všetko dokopy. Dal som si tabletky na trávenie, ktoré mi manželka pribalila do batoha. Potom si si dal pivo z minibaru, a potom ešte aj kokakolu z minibaru. Bolo mi trošku lepšie, ale ešte ráno zo mňa išlo čosi cibulovosyrečkové.
Z tohoto krízového vývoja sa musím poučiť. Nabudúce budem menej jesť a viac piť. A nevyhýbať sa pivným kúpeľom .
Piaty deň
Zbalil som si batoh, zaplatil za ubytovanie, spýtal sa bradatého policajta ktorým smerom je stanica, a vykročil vpred.
Na stanici nebolo veľmi na výber. Žilina? To poznám. Praha? To si nechám na inokedy. Ale vlak do Prahy ide cez Pardubice, a tam som ešte nebol. Kúpil som si lístok, a po hodine a pol som vystúpil v meste perníkov.
Ale aká tam bola zima!!! Hrozná! Aspoň o desať stupňov menej ako v Olomouci. Mal som bosé nohy, na sebe len tričko. Keď zafučal vietor, až ma striaslo. Navyše tam aj pršalo. Muselo prestať tesne pred mojím príchodom, lebo čašníci práve utierali stoly a stoličky. Pozrel som sa na oblohu. Vyzeralo to tak, že dážď ešte príde. V batohu som mal bundu aj lepšiu obuv, ale nechcelo sa mi to vyťahovať, povedal som si, že ešte počkám. Vybral som sa do centra. Z pardubickej stanice to bolo rovnako ďaleko ako v Olomouci.
Prechádzka to bola pekná, ale Pardubice sa s Olomoucom nedali porovnať. Pešia zóna, námestie, zámok, pávy v záhrade. Občas som kontroloval situáciu nad sebou. Sivých mrakov pribúdalo. Je čas na rozmýšľanie - povedal som si, a rozhodol som sa, že si niekde sadnem a dám si pivo. Potom som si spomenul aká je zima, a radšej som zamieril do kaviarne, kde som si dal whisky a kávu. Vytiahol som mobil, nabíjačku, pichol to do zásuvky, a začal som skúmať možnosti ubytovania a akcie v okolí Pardubíc. No ale kde pôjdem, keď bude pršať? Mám sa tu ubytovať a čakať kým prestane? To je drahé čakanie. Bol som akýsi zmätený. Vypadol som z kaviarne, a šiel som sa znova prejsť. Vôbec som nevedel, ktorým smerom ísť. Zafučal vietor, a pripomenul mi, že sa mám obliecť, alebo zaliezť niekde do tepla.
Do tepla! To je nápad!
Vybral som sa domov
Prechádzka to bola pekná, ale Pardubice sa s Olomoucom nedali porovnať. Pešia zóna, námestie, zámok, pávy v záhrade. Občas som kontroloval situáciu nad sebou. Sivých mrakov pribúdalo. Je čas na rozmýšľanie - povedal som si, a rozhodol som sa, že si niekde sadnem a dám si pivo. Potom som si spomenul aká je zima, a radšej som zamieril do kaviarne, kde som si dal whisky a kávu. Vytiahol som mobil, nabíjačku, pichol to do zásuvky, a začal som skúmať možnosti ubytovania a akcie v okolí Pardubíc. No ale kde pôjdem, keď bude pršať? Mám sa tu ubytovať a čakať kým prestane? To je drahé čakanie. Bol som akýsi zmätený. Vypadol som z kaviarne, a šiel som sa znova prejsť. Vôbec som nevedel, ktorým smerom ísť. Zafučal vietor, a pripomenul mi, že sa mám obliecť, alebo zaliezť niekde do tepla.
Do tepla! To je nápad!
Vybral som sa domov