Jety a Mikulášsky večierok
Svište sú zábavnejšie, pomyslel si a opatrne sa pobral ďalej. Všimol si, že množstvo ľudí s deťmi smeruje k veľkej stavbe v strede dediny. Bol to kultúrny dom. Keď konečne prestali chodiť, prikradol sa k oknu a nenápadne nazrel dnu. Videl tam veľmi veľa ľudí. Zdalo sa mu, že sa tam zhromaždili ľudia z celého sveta. Hrala hudba, deti sa usmievali a všetci na niečo čakali. Jety netušil, čo sa deje. Zrazu sa otvorili malé dvere kúsok od miesta, na ktorom stál. Jety si ich vôbec nevšimol, nestihol ani utiecť. Z dverí vybehol čudný, zarastený chlap v červenom kabáte, na uchu držal telefón a niekomu strašne nadával.
„Fero! Ty somár! Kde si? Všetci na teba čakáme. Mám tu plný kulturák detí, plný kôš darčekov, od piatej chodím v kostýme Mikuláša, anjelovi je zima a čert nechodí! Čo? Ty neprídeš? Máš pokazené auto? A kto bude strašiť deti? To bude trapas!“ Chlap s nalepenou bielou bradou chodil hore dolu a keď nenadával Ferovi, rozmýšľal. Asi nič nevymyslel, pretože keď skončil, schoval telefón do vrecka a povedal:
„Do čerta, kde ja teraz zoženiem čerta?“
Obrátil sa, že sa vráti späť do kultúrneho domu, ale vtom si všimol tmavú postavu, ktorá sa krčila pod oknom.
„Hej ty! Čo tam robíš?“
Jety vedel, že je zle.
Odhalia ma. Zistia, že v Tatrách žije Snežný muž. Stane sa zo mňa turistická atrakcia, pomyslel si zúfalo. Ale v tej chvíli dostal nápad.
„Ja som čert,“ povedal.
„Čert?“ Chlap v červenom kabáte neveril vlastným ušiam. Vytiahol z vrecka mobil, zapol baterku a posvietil si na čerta. Jety spravil tri kroky vpred a usmial sa, aby na Mikuláša spravil dobrý dojem.
„Panebože!“ zľakol sa Mikuláš, keď videl jeho krivé a veľké zuby. „Vidím, že už si aj zamaskovaný. Ale ty nie si čert, veď nemáš rohy!“
„Ale viem dobre strašiť,“ povedal Jety, ktorému sa stretnutie s ľuďmi začínalo páčiť.
„Áno?“ zamyslel sa Mikuláš. Tak ma počkaj tu. Zoženiem ti niečo na oblečenie.“
Mikuláš vbehol dnu. O dve minúty sa vrátil a s ním prišlo aj dievča, oblečené v bielej záclone. Na chrbte mala prilepené dve biele krídla. Jety také krásne dievča ešte nikdy nevidel. Chcel sa na ňu usmiať, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel.
„Vyzerá lepšie ako Fero,“ povedalo dievča, keď si ho obzrelo.
Keď to Jety počul, hrdo vypol hruď. Rozmýšľal, či by sa krásne dievča mohlo do neho zamilovať. Zobral by ju do svojej jaskyne, urobil by z nej svoju ženu – Snehulienku a žili by v zime a v pokoji.
„Fero je na čerta príliš pekný. Tento je strašný. Budú sa ho báť aj dospeláci,“ pokračovalo dievča a Jety pochopil, že táto Snehulienka v jeho jaskyni nikdy nebude.
Mikuláš sa zvŕtal okolo neho. Na husté vlasy Jetymu prilepil dva kravské rohy, okolo tela omotal dlhé reťaze, do ruky mu strčil hrubý konár, ktorý našiel v kroví za kulturákom.
„Hotovo. Môžeme ísť na to,“ zavelil.
„A deti veľmi nestraš, budú sa ťa báť aj tak,“ povedalo dievča čertovi, keď vošli dnu.
Vo vnútri bol nával. Rodičia sedeli na stoličkách, deti mali vedľa seba, niektoré aj na kolenách. Iné deti sedeli na podlahe. Prišiel pán starosta. Učiteľky z materskej škôlky všetko organizovali. Mikuláš, anjel a čert vyšli na pódium. Mikuláš sa posadil do veľkého kresla, anjel a čert stáli za ním.
Pred kreslom bol mikrofón. Pristúpila k nemu pani kultúrna referentka, aby privítala návštevníkov Mikulášskeho večierka.
Jety vedel, že jeho prácou je strašenie. Vedel aj to, že nemá strašiť deti. Ale tá tetka, ktorá vyšla na pódium, určite nebola žiadne dieťa. Vážila aspoň stodvadsať kíl, toľko predsa žiadne dieťa neváži.
Pani referentka stihla povedať iba „Dobrý večer,“ keď sa na ňu vrhol veľký, chlpatý čert omotaný reťazami. Schmatol ju okolo pása, dvihol nad hlavu ako nič a hrozne zareval. Pani referentka sa zľakla a jačala ako siréna. Aj rodičia sa zľakli. Pán starosta chcel volať políciu. Ale deťom sa čertove vystúpenie páčilo, smiali sa a nadšene tlieskali. Dievča preoblečené za anjela pribehlo k čertovi a naznačilo mu, že toto by robiť nemal. Jety opatrne položil pani referentku na pódium. Keď ju prešiel strach, napravila si sukňu, vypla hruď a s obdivom pozrela na Jetyho.
„Pán čert, vy teda máte silu! Niečo také so mnou ešte nik neurobil,“ povedala, usmiala sa, pohladkala ho po ruke a ešte na neho aj žmurkla.
Jetymu bolo vo vnútri teplo, napriek tomu sa medzi ľuďmi cítil veľmi dobre. Bolo tu viac zábavy ako pri svišťoch a kamzíkoch. Deti chodili pred Mikuláša a recitovali básničky. Anjelik im dával darčeky. Niektoré deti plakali a rodičia všetko fotili. Čert radšej nestrašil, ale pani kultúrna referentka z neho aj tak nespúšťala zrak.
Keď slávnosť skončila, Jety premýšľal, ako by sa nenápadne vytratil. Bol rád, že si nik nevšimol, že nie je čert, ale Snežný muž. Pomaly sa presúval k východu, až sa dostal vonku. Mínus štrnásť stupňov ho príjemne prekvapilo. Spokojne sa nadýchol studeného vzduchu a pobral sa domov. Spravil iba dva kroky, keď ho zozadu niečo chytilo a objalo okolo pása.
„Pán čert, ešte neodchádzajte,“ šepkala mu do ucha pani kultúrna referentka. Využila moment prekvapenia, prešmykla sa mu pod pazuchou a objala ho spredu.
„Neviem, ako vyzeráte, pretože máte na sebe tú hroznú masku. Ale verím, že pod ňou sa skrýva citlivý muž. Myslíte, že by ste sa mohli do mňa zamilovať? Zobrala by som vás do môjho bytíka, tam by sme žili v teple a v pokoji. V takýto studený večer by sme sa mohli zohrievať pod dekou.“
Jety sa zľakol. Život v teple si nevedel predstaviť. A objemná pani referentka sa na jeho vysnívanú Snehulienku nepodobala ani náhodou. Skúsil sa pohnúť, ale pani sa ho držala ako kliešť.
„Prosím vás, pustite ma,“ povedal Jety, ale pani referentka neposlúchla, dokonca ho stisla silnejšie.
„Nie! Chcem byť s vami na večné veky. Pán čert, pôjdem s vami hoci aj do pekla,“ povedala a Jety sa zľakol ešte viac. Rýchlo rozmýšľal, čo urobí.
„Tak mi pomôžte zbaviť sa reťaze. Strašne ma tlačí.“
Pani referentka bola pre svojho čerta ochotná spraviť čokoľvek. Konečne ho pustila a začala z neho odmotávať dlhú reťaz. Keď ju mala v rukách, Jety sa na ňu usmial a povedal: „Ďakujem.“
„Panebože!“ zľakla sa pani referentka, keď videla jeho krivé a veľké zuby. „Pán čert, to nevadí. Poznám dobrého zubára, mám úspory, váš chrup dáme do poriadku!“
Jety sa dal na útek.