Červený kabriolet
Už dlho túžim po kabriolete. V duchu vidím sám seba, ako sa prevážam okresnými cestami, držím spolujazdkyňu za koleno a vychutnávam si pohľad na okolitý svet. Neviem, kde sa tá túžba vo mne vzala. Možno sa zrodila kedysi dávno, na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Vtedy sme totiž taký kabriolet mali doma.
Bola to červená Škoda Felícia s bielou, skladacou strechou. Vyrábala sa v rokoch 1959 a 1964, výkonnejšia verzia mala motor s objemom 1.2 litra a výkon 55 koní. Dodnes patrí medzi najkrajšie autá, ktoré sa v Československu vyrobili. Ale táto Felícia mala ešte niečo navyše – svoj príbeh.
Patrila totiž známemu českému spisovateľovi Josefovi Škvoreckému.
Josef Škvorecký bol už v šesťdesiatych rokoch veľmi úspešný autor. Napísal niekoľko kníh, detektívnych poviedok, aj známy román Tankový prapor. Darilo sa mu, dokonca ho pozvali prednášať na Cornellovu univerzitu do USA. Spolu s manželkou dostal víza a odcestovali. Ale situácia doma sa nevyvíjala dobre. Bol rok 1969 a ruské tanky presviedčali československých občanov, že so Sovietskym zväzom nám bude lepšie. Škvorecký tomu neveril a keď mu doma odmietli vydať jeho Tankový prapor, rozhodol sa emigrovať. Spolu s manželkou sa usadili v Kanade.
Doma zostal všetok ich majetok. Peniaze, byt, chata, dve autá. Jedno z tých áut bola červená Felícia. Všetkého sa ujal Lumír Salivar, brat Škvoreckého manželky. Bol to poctivý chlap, ale protištátny živel, ktorý si odkrútil tvrdých desať rokov v jáchymovských lágroch. Keď ho prepustili, narukoval na vojnu, kde sa spriatelil s ďalším prepusteným trestancom - s mojím otcom. Lumír vedel, že Škvoreckí budú odsúdení za nedovolené opustenie republiky a ich majetok prepadne štátu. Snažil sa zachrániť, čo sa dalo. Začal robiť taxikára a vždy, keď viezol cudzinca, snažil sa meniť koruny za doláre alebo marky. Tvrdú menu posielal do Kanady. Aj autá ukrýval, kde sa dalo. Červený kabriolet našiel dočasný domov u môjho otca v Dobrej. Ktovie, či Lumír neoľutoval svoje rozhodnutie, keď zistil, že auto má zostať pred starým domom, za ktorým je hospodársky dvor, maštaľ, kôň, krava, hnoj, sliepky a hromada múch. Veď v tom krásnom aute sa vozila aj slávna speváčka Eva Pilarová! Našťastie, auto sa presunulo do Trenčína, kde sme už bývali. Jazdili sme na ňom my, aj otcov brat. Majitelia týchto áut tvorili zvláštnu komunitu, všetci sa na cestách zdravili. Blikli svetlami, alebo si zamávali ponad čelné sklo.
Lenže radosť z jazdy netrvala dlho. Príslušníkom Verejnej bezpečnosti nešlo do hlavy, prečo sa okolo Trenčína pohybuje auto s pražskou značkou. A jeho vodič ani nie je majiteľom auta! Keď boli príliš dotieraví a ich otázky boli naozaj nepríjemné, otec radšej auto odviezol späť do Prahy.
Lumír Salivar ešte dlhé roky spolupracoval so Škvoreckými, ktorí mali v Toronte vydavateľstvo. Keď už Štátnej bezpečnosti príliš liezol na nervy, dali mu na výber: buď pôjde na niekoľkoročný na pobyt na Pankrác, alebo môže s celou rodinou odísť do toho vytúženého kapitalizmu. Zvolil si druhú možnosť a v päťdesiatke začal v Kanade nový život. Zomrel v roku 2012.
Ako dopadol ten krásny červený kabriolet, netuším. Dnes sú to vyhľadávané veterány a majú veľkú cenu. Dúfam, že ešte niekomu robí radosť.
(Február 2023)
Tento príbeh mal zaujímavé pokračovanie.
Keď som písal o červenom kabriolete, rozmýšľal som, že aké to je zvláštne, že ja, obyčajný chlap z dediny, som sa vozil v Škvoreckého aute. Takmer som si začal myslieť, že som výnimočný!
Text som dopoludnia zverejnil na Facebooku. Popoludní som zablúdil do našej kaviarne. Z ničoho nič ku mne prišiel starší pán, nepoznal som ho. On mňa áno.
"Ako sa má Tóno?" spýtal sa.
"Aký Tóno? Poznám ich niekoľko," odpovedal som.
"Váš strýko! Chodili sme spolu na učňovku na Starú Turú."
Pochopil som, koho myslí, tak som mu čosi porozprával a ukázal aj Tonove fotky, ktoré som mal v telefóne.
Potom si starší pán zaspomínal.
"Tóno bol frajer, bol od nás o niečo starší. Vtedy mal odkiaľsi požičanú červenú felíciu a vozil nás na Dubník..."
Od prekvapenia som na chvíľku stratil reč. Zisťoval som, že starší pán vie čo je facebook. Vedel, ale nepoužíval.
A ja som nechápal. V jedno dopoludnie som napísal o Škvoreckého felícii a ešte v ten deň stretnem chlapa, ktorý sa na nej vozil.
Žeby to bola nejaká ozvena z vesmíru?