Ako som bol v Mikulove
Tak sme boli v Mikulove. Ani som poriadne nevedel kde to je. Ale šofér trafil, veď ani nepil. Odchod bol od nás, z dediny, skoro ráno o jedenástej, našťastie nikto nezaspal. Doma som špekuloval, či zoberiem fľašu. Nechal som ju doma, vedel som že zoberie Jaro, a keby aj ja, tak by sme sa rýchlo opili, ešte by sme neboli ani v Mikulove. Ale dal som si radšej dva na cestu - čo keby Jaro nedoniesol.
Ale na Jara je spolah. Mal dve - slivovicu a marhulovicu. Začali sme s tou marhulovicou. Moja žena nechcela a potom jej bolo zle. No čo s ňu. Ako môže byť triezvym dobre ? A Jaro je u nás vlajkonosič, tak zobral aj vlajku. Vlastnú nemáme, ani dedinskú, tak sme vyvesili slovenskú.... .
V autobuse pili všetci - aj tí čo normálne nepijú. Teda okrem mojej ženy. A ešte aj druhá Janka nepila. Ani šofér nepil. Tak jej bolo zle tej mojej babe, až sme si dali zastávku na kávu na benzínke. Tam som žene kúpil kokakolu. Vraj jej pomohla. Tak z toho som jeleň - ako jej z kokakoly môže byť lepšie ? Aj som ich odfotil – abstinentov! Nech sa hanbia! Ale musím spravodlivo povedať, že Janky potom piť začali. Nie veľmi, ale tak trochu - ako baby. Ale šofér ani bohovy !!!! Ani Juro nepil - já neviem ako to s ním jeho baba vydrží....
Po káve sme šli ďalej, lebo nikto nechýbal. Stále sme likvidovali tú marhulovicu. Ja som sa bál ju piť, však ešte ma čakalo pár sudov vína. Ale Jaro sa nebál ! Teda - ten má odvahu !
Došli sme do Lednice. Baby že pôjdeme do akéhosi skleníka - tak to ma dožralo. Už som bol hladný, v Mikulove čakalo víno a mäso a my sa trepeme do záhrady a do skleníka ? Ale žene už bolo dobre, tak mi rozkázala že musím - tak čo som mal robiť? Prešli sme okolo akéhosi zámku, našli ten skleník a išli sme dovnútra.... Ale bránil som sa, chytil som sa nejakého kamenného zvera že nejdem !!! Zbytočne, musel som.
Teda poviem vám - tam bol hic. Kebyže mám okuliare, boli by také zahmlené, že by som nič nevidel, a druzgol do rybníka čo tam mali. Aj ryby v ňom plávali, dúfal som že piraňe, lebo moja žena ty okuliare mala také veľmi zarosené. Bola skoro slepá, držala ma za ruku, ale keď som sa s ňu priblížil k rybníku, tak si ich chytro utrela a dala na nos. No čo, nemôže sa mi všetko podariť.
Potom sme našli akúsi krčmu a dali sme si obed a ja aj pivo. A išli sme ďalej - do MIKULOVA !!!
No konečne sme tam boli. Po marhulovici a pive som už potreboval nejakú zmenu. Zastavili sme pri nejakom finančnom úrade. Hneď sa mi vyhodila nejaká vyrážka - mám na také úrady alergiu. Ale došiel chlap, vraj majiteľ toho sklípka, tak som sa na vyrážku vykašlal a išli sme za ním. Peši - že je to len kúsok. Zabočili sme na cestu ku sklípku. Nevedel som kde ideme. Vyzeralo to tak, že sklípek nie je sklípek, ale bunker z vojny. Aj okolo to vyzeralo ako v Sarajeve po bombardovaní. Pár miestnych občanov bez domova sedelo pri bunkri závistlivo na nás pozeralo. Asi im vybombardovali domy. Bol som z nich nervózny. Vyhodila sa mi ďalšia vyrážka.
Vo vnútri sklípka horel oheň, a dymu bolo toľko, že som myslel že tam je udiareň. Ale čo, videli sme sudy s vínom, tak sme sa ukľudnili, posadali a chytro sme si išli vypiť ...teda "degustovať" ako hovorí Zuza. Tak som degustoval. Tváril som sa múdro, inteligentne, sem - tam som víno ovoňal, a kukal cez pohár na baby. Vypadal som ako znalec.
No a potom baby chceli isť na záchod. Pýtali sa domáceho že kde je. On že vonku. Baby si mysleli že tam bude nejaká miestnosť - ale nie. Keď vonku - tak vonku. Niektoré sa zľakli. Určite sa už videli, ako vonku vystrčia zadok a vrhne sa na nich bezdomovec. A vonku už bola tma, tak by zakrádajúceho úchylného bezdomovca ani nevideli. A po tme to vonku fakt vyzeralo strašidelne. Tak aby sme sa nebáli, začali sme viac piť. A potom sme sa niektorí z nás vybombardovanými bezdomovcami skamarátili a bol pokoj. Ale ja som bol z toho nervózny. Môj vystresovaný žalúdok potrebuje svoje pohodlie. Vyrážky ma začali svrbieť.
Naše posilnené ženy sa bezdomovcov prestali báť, a chodili von. Možno sa im tí chlapi aj zapáčili, čo ja viem ? Iné chodili na benzínku a do reštaurácie čo bola neďaleko. Ja som robil doprovod. Aj preto že som gentleman, ale hlavne preto že v žalúdku som mal divné pochody. A tie mám ešte aj teraz, a to je druhý deň na obed.... Ale podávalo sa kura, boli obložené misy, víno, niektorí pili aj minerálku. Fuj - hanba im. Šofér a Juraj stále nič. Fuj - hanba aj im.
Dopadlo to tak, že tí čo pili sa zabávali, a tí čo nepili boli smutní. Šofér spal v autobuse. Juro v pravidelných intervaloch navštevoval reštauráciu. My sme tancovali, pili a zoznamovali sa s domácim a s jeho dcérou. Majiteľ sa mi páčil, tak som mu hovoril o našej vedeckej konferencii o týraných mužoch, čo chystáme. Bol nadšený a hneď sa prihlásil. Že má kopec príspevkov. A čo to znamená pre konferenciu ? No že bude MEDZINÁRODNÁ !
No a potom sme už začínali byť pripití a unavení, tak sme sa začali baliť. Aj baterka vo foťáku došla. Cesta domov bola dobrá, Zuza spievala, ale z každej pesničky vedela asi 10 slov. Vonku bola hmla. Šoférovi to nevadilo a valil ako divý. Teraz sme doma, a začíname pátrať po tom, kto vybral ten Mikulov. Musíme sa dohodnúť, či ho pochválime alebo pokritizujeme.
Skoro som zabudol - to čo som tu napísal nehovorte mojej žene, lebo bude doma teror. To by som mal nútenú diétu, a možno by som sa musel učiť prať a žehliť.
Ale na Jara je spolah. Mal dve - slivovicu a marhulovicu. Začali sme s tou marhulovicou. Moja žena nechcela a potom jej bolo zle. No čo s ňu. Ako môže byť triezvym dobre ? A Jaro je u nás vlajkonosič, tak zobral aj vlajku. Vlastnú nemáme, ani dedinskú, tak sme vyvesili slovenskú.... .
V autobuse pili všetci - aj tí čo normálne nepijú. Teda okrem mojej ženy. A ešte aj druhá Janka nepila. Ani šofér nepil. Tak jej bolo zle tej mojej babe, až sme si dali zastávku na kávu na benzínke. Tam som žene kúpil kokakolu. Vraj jej pomohla. Tak z toho som jeleň - ako jej z kokakoly môže byť lepšie ? Aj som ich odfotil – abstinentov! Nech sa hanbia! Ale musím spravodlivo povedať, že Janky potom piť začali. Nie veľmi, ale tak trochu - ako baby. Ale šofér ani bohovy !!!! Ani Juro nepil - já neviem ako to s ním jeho baba vydrží....
Po káve sme šli ďalej, lebo nikto nechýbal. Stále sme likvidovali tú marhulovicu. Ja som sa bál ju piť, však ešte ma čakalo pár sudov vína. Ale Jaro sa nebál ! Teda - ten má odvahu !
Došli sme do Lednice. Baby že pôjdeme do akéhosi skleníka - tak to ma dožralo. Už som bol hladný, v Mikulove čakalo víno a mäso a my sa trepeme do záhrady a do skleníka ? Ale žene už bolo dobre, tak mi rozkázala že musím - tak čo som mal robiť? Prešli sme okolo akéhosi zámku, našli ten skleník a išli sme dovnútra.... Ale bránil som sa, chytil som sa nejakého kamenného zvera že nejdem !!! Zbytočne, musel som.
Teda poviem vám - tam bol hic. Kebyže mám okuliare, boli by také zahmlené, že by som nič nevidel, a druzgol do rybníka čo tam mali. Aj ryby v ňom plávali, dúfal som že piraňe, lebo moja žena ty okuliare mala také veľmi zarosené. Bola skoro slepá, držala ma za ruku, ale keď som sa s ňu priblížil k rybníku, tak si ich chytro utrela a dala na nos. No čo, nemôže sa mi všetko podariť.
Potom sme našli akúsi krčmu a dali sme si obed a ja aj pivo. A išli sme ďalej - do MIKULOVA !!!
No konečne sme tam boli. Po marhulovici a pive som už potreboval nejakú zmenu. Zastavili sme pri nejakom finančnom úrade. Hneď sa mi vyhodila nejaká vyrážka - mám na také úrady alergiu. Ale došiel chlap, vraj majiteľ toho sklípka, tak som sa na vyrážku vykašlal a išli sme za ním. Peši - že je to len kúsok. Zabočili sme na cestu ku sklípku. Nevedel som kde ideme. Vyzeralo to tak, že sklípek nie je sklípek, ale bunker z vojny. Aj okolo to vyzeralo ako v Sarajeve po bombardovaní. Pár miestnych občanov bez domova sedelo pri bunkri závistlivo na nás pozeralo. Asi im vybombardovali domy. Bol som z nich nervózny. Vyhodila sa mi ďalšia vyrážka.
Vo vnútri sklípka horel oheň, a dymu bolo toľko, že som myslel že tam je udiareň. Ale čo, videli sme sudy s vínom, tak sme sa ukľudnili, posadali a chytro sme si išli vypiť ...teda "degustovať" ako hovorí Zuza. Tak som degustoval. Tváril som sa múdro, inteligentne, sem - tam som víno ovoňal, a kukal cez pohár na baby. Vypadal som ako znalec.
No a potom baby chceli isť na záchod. Pýtali sa domáceho že kde je. On že vonku. Baby si mysleli že tam bude nejaká miestnosť - ale nie. Keď vonku - tak vonku. Niektoré sa zľakli. Určite sa už videli, ako vonku vystrčia zadok a vrhne sa na nich bezdomovec. A vonku už bola tma, tak by zakrádajúceho úchylného bezdomovca ani nevideli. A po tme to vonku fakt vyzeralo strašidelne. Tak aby sme sa nebáli, začali sme viac piť. A potom sme sa niektorí z nás vybombardovanými bezdomovcami skamarátili a bol pokoj. Ale ja som bol z toho nervózny. Môj vystresovaný žalúdok potrebuje svoje pohodlie. Vyrážky ma začali svrbieť.
Naše posilnené ženy sa bezdomovcov prestali báť, a chodili von. Možno sa im tí chlapi aj zapáčili, čo ja viem ? Iné chodili na benzínku a do reštaurácie čo bola neďaleko. Ja som robil doprovod. Aj preto že som gentleman, ale hlavne preto že v žalúdku som mal divné pochody. A tie mám ešte aj teraz, a to je druhý deň na obed.... Ale podávalo sa kura, boli obložené misy, víno, niektorí pili aj minerálku. Fuj - hanba im. Šofér a Juraj stále nič. Fuj - hanba aj im.
Dopadlo to tak, že tí čo pili sa zabávali, a tí čo nepili boli smutní. Šofér spal v autobuse. Juro v pravidelných intervaloch navštevoval reštauráciu. My sme tancovali, pili a zoznamovali sa s domácim a s jeho dcérou. Majiteľ sa mi páčil, tak som mu hovoril o našej vedeckej konferencii o týraných mužoch, čo chystáme. Bol nadšený a hneď sa prihlásil. Že má kopec príspevkov. A čo to znamená pre konferenciu ? No že bude MEDZINÁRODNÁ !
No a potom sme už začínali byť pripití a unavení, tak sme sa začali baliť. Aj baterka vo foťáku došla. Cesta domov bola dobrá, Zuza spievala, ale z každej pesničky vedela asi 10 slov. Vonku bola hmla. Šoférovi to nevadilo a valil ako divý. Teraz sme doma, a začíname pátrať po tom, kto vybral ten Mikulov. Musíme sa dohodnúť, či ho pochválime alebo pokritizujeme.
Skoro som zabudol - to čo som tu napísal nehovorte mojej žene, lebo bude doma teror. To by som mal nútenú diétu, a možno by som sa musel učiť prať a žehliť.
Ďakujem
november 2006
