Ako som cestoval vlakom
Stalo sa to nedávno. Jedno auto bolo v servise, druhé mala žena. Chodil som peši a autobusmi. A šiel som aj okolo železničnej stanice. Práve hlásili, že nejaký rýchlik je pripravený na odchod. Ani neviem kde mal ísť. Myslím že do Čiernej nad Tisou. V tej chvíli som pocítil pokušenie sadnuť na ten vlak, a ísť len tak kdesi do neznáma. Prísť NIEKDE, sadnúť si tam na pohárik, poflirtovať s čašníčkou, kúpiť si zubnú kefku a prespať v hoteli. Malé dobrodružstvo, malý únik z reality. Ako som neskôr zisťoval v rozhovore s mojou manželkou - mala by pre to pochopenie. Aj ona by rada na chvíľku niekam vypadla. :-)
Na konci roka 2009 som mal ísť do Žiliny. Hneď mi bolo jasné, že tam pôjdem vlakom. Bude to síce cesta plánovaná a s jasne určeným cieľom, ale pôjdem cez stanicu. Čo ak budú hlásiť odchod nejakého vlaku? :-)
Na konci roka 2009 som mal ísť do Žiliny. Hneď mi bolo jasné, že tam pôjdem vlakom. Bude to síce cesta plánovaná a s jasne určeným cieľom, ale pôjdem cez stanicu. Čo ak budú hlásiť odchod nejakého vlaku? :-)
Tak som šiel. Papiere pre úrad som strčil do ruksaku, pridal tam viacúčelový nožík (čo ak predsa), čiapku, rukavice a hygienické vreckovky. Janka bola so mnou, keď som si kupoval lístok. Pri pokladni som zaváhal - mám si kúpiť aj spiatočný ???? Vrátim sa tak skoro ??? Janka to moje zaváhanie postrehla - smiala sa na tom, a ja som si uvedomil, že výlet do neznáma je možno fajn, ale predvianočná realita je realita. Kúpil som si spiatočný lístok. Vo vlaku som som si sadol do pekného vozňa, síce vedľa nejakého chalana, ale až tak mi to nevadilo. Obzeral som sa okolo seba a konštatoval, že za tie roky sa na železnici predsa len čosi zmenilo. Pekné, pohodlné sedadlá, krásny veľký stolík, otvarák na fľaše na nohe toho stolíka, dvere sa otvárájú tlačidlom .... no super !!! Zo snenia my vytrhli dve dievčatá, ktoré mi oznámili, že im sedím na mieste. Mali kúpené miestenky. :-( Uvoľnil som im miesto, a v Trenčíne som prebehol do iného vozňa. Ten už taký sympatický nebol. Sedel som so starými babkami blízko pri dverách, ktoré sa bez príčiny otvárali a zatvárali. Na chodbe stála partia mládežníkov, asi išli silvestrovať na hory. Vždy, keď sa dvere otvorili, zachytával som útržky ich rozhovoru. Jedna mladucha vyzerala ako herečka zo seriálu Priatelia, len mala čierne vlasy. Pozeral som von oknom a rozmýšlal, ako budem vedieť, že ide Žilina. Vo vlaku sa čosi hlásilo, ale v mojom vozni to nebolo počuť. Babky okolo mňa povybalovali rožky, perníky a džúsik so slamkou. Krajina za oknom sa mihala. Začínalo pršať. Do šlaka - presne toto som nechcel. Neviem čo sa stalo s vlakovým reproduktorom, ale ozvalo sa zreteľné hlásenie, že najbližšia zastávka bude Žilina. Ok .... postavil som sa, obliekol, zobral zhora ruksak, aby som ho tam náhodou nezabudol. A čakal, že stanica bude každú chvíľu... a čakal ... No akosi skoro to ohlásili, ale dočkal som sa. Žilina!!!.... vystúpil som z vlaku a začal hľadať záchod. Pre istotu. Držím sa troch pravidiel starého chlapa : 1. - nikdy neobídeš záchod bez toho, že by si ho použil 2. nikdy never tomu že je to len prdnutie 3. ak sa ti postaví, je to len náhoda..... No a pravidlá sú pravidlá .... Mierne odľahčený som nabral smer úrad. Pršalo. Drobný, hustý, vytrvalý dážď. Začínala ma bolieť hlava. Našťastie, úrad bol kúsok od stanice, tak som bol o chvíľku tam. Mladá sexica prevzala papiere, dala potvrdenie o príjme. Rozmýšlal, či sa v Žiline zdržím. Do čerta .... keby nepršalo.... Pozrel som na odchody vlakov, čo som mal napísané .... kedy ide? O osem minút?! Zaradil som najvyššiu rýchlosť, a snažil sa zabudnúť, že ma bolí noha. Stihol som to len vďaka tomu, že som mal kúpený spiatočný lístok. Sedel som vo vlaku a rozmýšlal, kde sa stratila moja chuť na dobrodružnú cestu do neznáma. Ale hlava ma bolela čím ďalej tým viac .... kupé vo vlaku už zďaleka nebolo také sympatické ako to prvé.... Idem domov - rozhodol som sa .....a ako som sledoval tie moje vnútorné pocity - nebol som z toho nijako sklamaný. Bol som rád, že budem môcť chytiť Jankine obliny (chytil som), že si ľahnem (aj to mi vyšlo), možno aj k Janke (tak to mi nepodarilo), a že si večer zakúrim v krbe.... Domov som prišiel unavený, hladný, smädný, s hlavou, ktorá ma napriek tabletkám bolela do noci. Tak takto dopadla moja cesta vlakom. Síce som nespoznal dobrodružnú cestu do neznáma, ale aj návraty domov bývajú pekné.
december 2009
foto:dielo Vladimíra Kompánka na stanici v Žiline.
Na ten vlak som naozaj sadol a šiel - prečitajte si
