CESTA 2018.
Tak a idem na to.
Rozhodol som sa, že pojdem z Trenčína. Dúfal som, že nastúpim na nejaký autobus, ktorý ma odvezie niekde, kde som ešte nebol. Ale na autobusy mám smolu. Jeden mal ísť do Banskej Bystrice, ale pár minút pred ním išiel rýchlik. Nedalo sa nič robiť, kúpil som si lístok na vlak. Je štvrtok, štvrtý deň v týždni - štvrtá zastávka od Trenčína je Žilina!!!
Žilina
Keď som sa včera dostal do Žiliny, rozhodol som sa, že si vyjdem na ich vyhliadkovú vežu. Veža je nová, google k nej nepozná žiadnu pešiu trasu, a navigáciu ukončoval na nejakej lúke. Nevadí - pomyslel som si. Nohy mi slúžia, to dám! Nuž ale pred turistikou som sa chcel posilniť, tak som si odskočil do mesta. Obed nie - čaká ma predsa pochod do kopca. Tak som sa aspoň zásobil tekutinami, dal som si pivo. Bradáč, štrnástka, odkiaľsi z Čiech. Dobré bolo, ale ťažké. Potom som chcel vyraziť na rozhľadňu, ale Bradáč mi vnútorným hlasom poradil, aby som si dal ešte jedno. Tak som si dal. A potom som už vážne vyrazil na cestu. Po pár metroch som zistil, že mám akési ťažké nohy. Predo mnou bola autobusová zastávka. Pozeral som, či ma nejaký autobus k rozhľadni trocha nepriblíži. A veru nie. Aspoň nie z toho miesta, kde som bol. Rozmýšľal som, čo robiť. Bradáč sa už pohodlne rozložil v mojej hlave, a radil mi, aby som sa na to vykašľal, a šiel si na chvíľku ľahnúť. Ja som s ním súhlasil - však aj zajtra je deň. Aspoň som si pozrel výstavu ruských ikon.
Ráno bol Bradáč preč, tak mi poradila sympatická recepčná. Odviezol som sa dve zastávky autobusom, potom po červenej značke hore. A zase hore. Stále len hore. Tričko pod ruksakom bolo spotené. Trenky pod nohavicami tiež. Vreckovka, ktorou mávam žene pri odchode, sa dala žmýkať. Vypil som všetku vodu. A stále hore. Na vrchol som predsa len došiel, ale bola to fuška.
Poučenie z príbehu: ak chceš dosiahnuť vrchol, nepi pivo, a nechaj si poradiť od ženy, ako na to ...
Ráno bol Bradáč preč, tak mi poradila sympatická recepčná. Odviezol som sa dve zastávky autobusom, potom po červenej značke hore. A zase hore. Stále len hore. Tričko pod ruksakom bolo spotené. Trenky pod nohavicami tiež. Vreckovka, ktorou mávam žene pri odchode, sa dala žmýkať. Vypil som všetku vodu. A stále hore. Na vrchol som predsa len došiel, ale bola to fuška.
Poučenie z príbehu: ak chceš dosiahnuť vrchol, nepi pivo, a nechaj si poradiť od ženy, ako na to ...
Zvolen.
Cestou
zo Žiliny do Zvolena som googlil, čo sa tam dá pozrieť. Zaujal ma Pustý hrad.
Nie tým, že je to stará pamiatka (to som už aj ja), ani tým, že je odtiaľ
výhľad na mesto. Zaujalo ma to slovo "pustý". V duchu som si
predstavoval, že by to tam naozaj mohlo byť pusté a bez turistov. A ja by som
tam bol ako Robinson Crusoe na pustom ostrove, ibaže by som bol na hrade.
Samozrejme - tušil som, že je to blbosť, však ani Robinson nebol na tom pustom
ostrove sám, ale s partiou ľudožrútov.
Ráno som vyrazil trochu neskôr, ako som chcel. Musel som stráviť informáciu, že hrad je v rovnakej nadmorskej výške ako rozhľadňa, na ktorú som sa driapal včera. Tak som si kúpil väčšiu fľašu vody, a vydal som sa zdolať ďalší vrchol.
Šiel som po modrej značke. Stále hore, hore a hore. Kopec rovnako strmý ako včera.
Keď som sa dostal hore, bolo tam pár českých turistov. Aj nejakí slovenskí.
"Tak opustený Robinson zo mňa nebude" pomyslel som si sklamane. Potom sa mi do zorného poľa dostala jedna turistka. Kus baby. Pocítil som neodolateľnú chuť byť ľudožrútom. Tá baba bola na zahryznutie. Čo na zahryznutie, bola na zjedenie, priam na zožratie! Dostal som na ňu takú chuť, že som bol schopný do nej zahryznúť len tak za surova, bez nejakej prípravy, bez varenia.
No ale viete ako to je. Keď takú babu nevaríte patrične dlho, tak starí chlapi ako ja, si na nej môžu vylámať aj tie posledné zuby, čo im zostali.
A navyše - bol to fakt kus. Na jedného skoroseniora priveľa. Ale keby nás ľudožrútov bolo viac, mohli by sme si spolu vybehnúť na Pustý hrad.
Možno tam nájdeme nejakú poriadnu Robinsonku...
Ráno som vyrazil trochu neskôr, ako som chcel. Musel som stráviť informáciu, že hrad je v rovnakej nadmorskej výške ako rozhľadňa, na ktorú som sa driapal včera. Tak som si kúpil väčšiu fľašu vody, a vydal som sa zdolať ďalší vrchol.
Šiel som po modrej značke. Stále hore, hore a hore. Kopec rovnako strmý ako včera.
Keď som sa dostal hore, bolo tam pár českých turistov. Aj nejakí slovenskí.
"Tak opustený Robinson zo mňa nebude" pomyslel som si sklamane. Potom sa mi do zorného poľa dostala jedna turistka. Kus baby. Pocítil som neodolateľnú chuť byť ľudožrútom. Tá baba bola na zahryznutie. Čo na zahryznutie, bola na zjedenie, priam na zožratie! Dostal som na ňu takú chuť, že som bol schopný do nej zahryznúť len tak za surova, bez nejakej prípravy, bez varenia.
No ale viete ako to je. Keď takú babu nevaríte patrične dlho, tak starí chlapi ako ja, si na nej môžu vylámať aj tie posledné zuby, čo im zostali.
A navyše - bol to fakt kus. Na jedného skoroseniora priveľa. Ale keby nás ľudožrútov bolo viac, mohli by sme si spolu vybehnúť na Pustý hrad.
Možno tam nájdeme nejakú poriadnu Robinsonku...
Veľký Krtíš.
V to
dopoludnie som chcel vo Zvolene pozrieť zámok, a za ním stojaci pancierový vlak
z druhej svetovej vojny. Zámok ma potešil. Bola tam úžasná výstava tých
predmetov, ktoré mám rád : kópie diel majstra Pavla z Levoče, hromada drevených
sošiek, obrazov, diela Vladimíra Kompánka hneď vedľa svätcov, omša v kaplnke,
ikony.... Úplne ma to dostalo. Až tak, že som zabudol ísť pozrieť pancierový
vlak. A to bola chyba.
Keby
som šiel pozrieť vlak, prišiel by som na zvolenskú autobusovú stanicu o hodinu
neskôr. Takto som sa tam dotrepal súčasne s autobusom do Veľkého Krtíša. Nič
netušiac som si kúpil lístok, a nastúpil.
V autobuse som si chcel objednať ubytovanie. Nikdy s tým problém nebol, ale teraz áno - Booking vo Veľkom Krtíši nič neponúkol. Vôbec nič! Na webe som našiel jeden penzión, vyplnil som formulár, odoslal - a zase nič.
Medzi tým som došiel do Krtíša. Dal som sa do reči s takým mladým chalanom. Divil sa, čo tam robím. Potom mávol rukou, skonštatoval, že tam nič nie je, a zabočil k panelákom. Ak ten chalan bude politikom, má pred sebou veľkú budúcnosť.
Ja som sa vybral k tomu penziónu, čo mi mal odpovedať a neodpovedal. Bol hneď vedľa biokúpaliska. Prišiel som tam: reštaurácia zatvorená, v recepcii ani nohy, len oznam že zodpovedný pracovník je kdesi preč.
Z Veľkého Krtíša som začínal byť trocha nervózny. Bez ubytovania som sa musel urýchlene presunúť niekde inde.
Na opustenej terase penziónu som spolu s Googlom hľadal dôvod, prečo by som mal v Krtíši zostať. Nič zaujímavé som nenašiel. Ani ubytovanie. Vydal som sa na autobusovú stanicu.
Vyzerala hrozne. Rozbitá a zanedbaná. Na lavičke si mladá cigánka rozkladala igelitky. O chvíľku prišlo akési decko žobrať drobné. Prišlo aj pár ľudí, tak nás na autobus čakalo viac. Potom som uvidel strašne starú a strašne škaredú babu. Mala dlhé rozpustené blond vlasy, obrovské prsia, ktoré voľne ležali na obrovskom bruchu. Chodila po ľuďoch, a čosi sa ich pýtala. Usmievala sa, a mierila ku mne. "Do čerta, kde je ten autobus!?" znervóznel som. Nebol som si istý, čo odo mňa bude chcieť. Peniaze? Pre každý prípad som si nachystal mincu. V zálohe som mal aj päťeurovku. Potom mi napadlo, že by to mohla byť miestna prostitútka, a chce mi ponúknuť rýchly sex v kríkoch za stanicou. V takom prípade som bol ochotný dať jej všetky peniaze, ktoré som mal pri sebe, ak okamžite odíde.
Našťastie autobus prišiel skôr ako ona. Smeroval do Bratislavy. Vystúpil som v Trnave.
V autobuse som si chcel objednať ubytovanie. Nikdy s tým problém nebol, ale teraz áno - Booking vo Veľkom Krtíši nič neponúkol. Vôbec nič! Na webe som našiel jeden penzión, vyplnil som formulár, odoslal - a zase nič.
Medzi tým som došiel do Krtíša. Dal som sa do reči s takým mladým chalanom. Divil sa, čo tam robím. Potom mávol rukou, skonštatoval, že tam nič nie je, a zabočil k panelákom. Ak ten chalan bude politikom, má pred sebou veľkú budúcnosť.
Ja som sa vybral k tomu penziónu, čo mi mal odpovedať a neodpovedal. Bol hneď vedľa biokúpaliska. Prišiel som tam: reštaurácia zatvorená, v recepcii ani nohy, len oznam že zodpovedný pracovník je kdesi preč.
Z Veľkého Krtíša som začínal byť trocha nervózny. Bez ubytovania som sa musel urýchlene presunúť niekde inde.
Na opustenej terase penziónu som spolu s Googlom hľadal dôvod, prečo by som mal v Krtíši zostať. Nič zaujímavé som nenašiel. Ani ubytovanie. Vydal som sa na autobusovú stanicu.
Vyzerala hrozne. Rozbitá a zanedbaná. Na lavičke si mladá cigánka rozkladala igelitky. O chvíľku prišlo akési decko žobrať drobné. Prišlo aj pár ľudí, tak nás na autobus čakalo viac. Potom som uvidel strašne starú a strašne škaredú babu. Mala dlhé rozpustené blond vlasy, obrovské prsia, ktoré voľne ležali na obrovskom bruchu. Chodila po ľuďoch, a čosi sa ich pýtala. Usmievala sa, a mierila ku mne. "Do čerta, kde je ten autobus!?" znervóznel som. Nebol som si istý, čo odo mňa bude chcieť. Peniaze? Pre každý prípad som si nachystal mincu. V zálohe som mal aj päťeurovku. Potom mi napadlo, že by to mohla byť miestna prostitútka, a chce mi ponúknuť rýchly sex v kríkoch za stanicou. V takom prípade som bol ochotný dať jej všetky peniaze, ktoré som mal pri sebe, ak okamžite odíde.
Našťastie autobus prišiel skôr ako ona. Smeroval do Bratislavy. Vystúpil som v Trnave.
TRNAVA.
Bol som v Trnave, a rozmýšľal som, kde sa vyberiem. Padla na mňa akási únava. Už som mal dosť tých neustálych presunov, rozhorúčených hotelových izieb, autobusových staníc, aj výstupov na vrchol. Aj keď tie výstupy boli celkom poučné. Lepšie som pocítil koľko vážim, aj koľko mám rokov. Veru občas som rozmýšľal, kde sa to trepem, čo nechodím pekne po námestí, po rovinke, tu káva, tam pivo, jedlo. Ale ja nie! Starý somár šlape hore, akoby sa chcel dostať do neba! Ale tam ma nepustia, lebo Pán Boh je vševedúci, a dobre vie o všetkých mojich hriechoch. Mal by som radšej ísť niekde bližšie k peklu - do podzemia. Nech vidím svoju čiernu budúcnosť. Nech si zvykám. Ako by to povedal pán doktor z filmu Vesničko má středisková: „ať vím, do čeho jdu“.
Bol som v Trnave, a rozmýšľal som, kde sa vyberiem. Padla na mňa akási únava. Už som mal dosť tých neustálych presunov, rozhorúčených hotelových izieb, autobusových staníc, aj výstupov na vrchol. Aj keď tie výstupy boli celkom poučné. Lepšie som pocítil koľko vážim, aj koľko mám rokov. Veru občas som rozmýšľal, kde sa to trepem, čo nechodím pekne po námestí, po rovinke, tu káva, tam pivo, jedlo. Ale ja nie! Starý somár šlape hore, akoby sa chcel dostať do neba! Ale tam ma nepustia, lebo Pán Boh je vševedúci, a dobre vie o všetkých mojich hriechoch. Mal by som radšej ísť niekde bližšie k peklu - do podzemia. Nech vidím svoju čiernu budúcnosť. Nech si zvykám. Ako by to povedal pán doktor z filmu Vesničko má středisková: „ať vím, do čeho jdu“.
V okolí
Trnavy sa dá ísť do poriadneho podzemia v Smoleniciach. Jaskyňa Driny. Ale
predsa nevynechám zámok, keď som už tu. Mierili k nemu aj dve pekné mladé
učiteľky s kŕdlom detí. Nejaký prázdninový výlet. Chcel som sa k nim nenápadne
pripojiť, lebo cesta do pekla je s cudzími ženami ľahšia. Ale išli tak strašne
pomaly, že som na to nemal nervy. Tak som ich nechal tak, a šiel sám. Zámok bol
fajn. Ale zase som šiel zlým smerom. Na vežu – teda bližšie k nebu.
V zámku
som skončil za hodinu, a konečne som sa vybral na cestu dolu. Čerti asi vedeli,
že k nim idem na návštevu, a prikladali pod kotol. Vonku bolo peklo. Hodinu som
išiel po rozpálenej asfaltke smerom na Jahodník. Bol tam bufet, tak som si dal
pivo. Krčmár bol obkolesený špinavými pohármi. Neprišiel mu brigádnik, nemal
kto umývať poháre. Nadával a klial. Ako som ho počúval, vedel som, že peklo sa
blíži.
Prekvapilo ma, že som musel ísť hore, teda bližšie k nebu, aby som sa dostal do podzemia, teda do pekla. Potom som si spomenul, že hlavný čert - Lucifer bol kedysi anjelom v nebi. „Asi to tak má byť“ pomyslel som si, a trpezlivo som šlapal do strmého kopca. Prišiel som k jaskyni. Dnu nás mali viesť dve pekné mladé dievčatá. To bolo znamenie, že som na správnej ceste. Veľa chlapov zažilo peklo pre pekné mladé dievčatá. Vošli sme dnu. Bola tam tma a chlad. Dievčatá zasvietili svetlo, aby sme trafili. Pokračovali sme hlbšie a hlbšie. Obliekol som sa. Do pekla viedla pohodlná betónová cestička. Bola lemovaná neuveriteľnými krásnymi prírodnými útvarmi, stalaktitmi, stalagnátmi, a ..... vyzeralo to ako veľký .... hanbím sa to napísať, ale všetky ženy si to fotili. Asi aj ony vedeli, aká je najlepšia cesta do pekla.
Prekvapilo ma, že som musel ísť hore, teda bližšie k nebu, aby som sa dostal do podzemia, teda do pekla. Potom som si spomenul, že hlavný čert - Lucifer bol kedysi anjelom v nebi. „Asi to tak má byť“ pomyslel som si, a trpezlivo som šlapal do strmého kopca. Prišiel som k jaskyni. Dnu nás mali viesť dve pekné mladé dievčatá. To bolo znamenie, že som na správnej ceste. Veľa chlapov zažilo peklo pre pekné mladé dievčatá. Vošli sme dnu. Bola tam tma a chlad. Dievčatá zasvietili svetlo, aby sme trafili. Pokračovali sme hlbšie a hlbšie. Obliekol som sa. Do pekla viedla pohodlná betónová cestička. Bola lemovaná neuveriteľnými krásnymi prírodnými útvarmi, stalaktitmi, stalagnátmi, a ..... vyzeralo to ako veľký .... hanbím sa to napísať, ale všetky ženy si to fotili. Asi aj ony vedeli, aká je najlepšia cesta do pekla.
Šok som
zažil po necelej hodine. Keď som myslel, že už budem na mieste, tak sme z vyšli
z podzemia, a ja som sa ocitol vonku pred jaskyňou. Bol som zmätený. Kde je
peklo? Poobzeral som sa okolo seba. Nik nebol sklamaný. Všetci si rozprávali
zážitky, ženy sa chichotali pri fotografiách v mobiloch.
No neviem kde to peklo je. Ale cesta k nemu je krásna
No neviem kde to peklo je. Ale cesta k nemu je krásna