Ako som nespoznal Juraja Kukuru
Alenka Novotná ma dlho presviedčala, aby som sa pravidelne zúčastňoval programu Sami sebe u nás v Čachticiach. Dlho som jej odolával. Ale keď mi povedala: "potrebujeme chlapa" - tak som spozornel. Chlap v mojich rokoch také čosi nepočuje často, povedal by som, že vôbec. Keď som tam šiel, učesal som sa, umyl si zuby a navoňavkoval sa. Až na mieste som zistil, že potrebujú chlapa do gréckych tancov! To ma šokovalo. Ale už sa nedalo cúvnuť, veď ako by som vyzeral. Grécke tance som akosi zvládol, a nakoniec som prišiel na chuť aj vystupovaniu na javisku. Dnes sám seba považujem za herca. To slovo "SÁM" síce platí doslovne, ale nejako predsa začať treba. Po odohraní šiestich scénok som sa ako zatiaľ jediný čachtický herec dostal na javisko Národného divadla v Prahe. Na svoju hereckú kariéru som taký pyšný, že som sa rozhodol, že ak stretnem nejakého skutočného herca, budem ho oslovovať "pán kolega". Nedávno som bol so Štefanom Bučkom. Prehodil som s ním pár slov, ale na tej akcii bol taký blazinec, že oslovenie "kolega" mi ani nenapadlo. Strašne ma to mrzelo. V Bratislave ma totiž ako herca zatiaľ nik nepozná. Povedal som si, že ďalšieho herca už len tak nenechám...
No a dnes som sa spolu s kamarátom Radom prechádzal v Prahe po nábreží Vltavy. Bolo príjemné dopoludnie. Okolo mňa chodila hromada ľudí. Oproti šiel jeden šedivý pán. Celkom fešák, taký švihák. Pozrel som na neho, a pomyslel som si, že aj ja by som chcel na staré kolená tak dobre vyzerať. Minuli sme ho, a po chvíľke sa Rado ku mne obrátil: "čo ty na neho?" Odpovedal som mu otázkou: "že ten dedo dobre vyzeral?" A Rado akože nič: "to bol Kukura".
Srdce mi prestalo biť! Kukura? Juraj Kukura? KOLEGA?! A ja som ho nespoznal!? Obrátil som sa, ze sa za ním rozbehnem, ale on sa už stratil v tom mori ľudí, čo sa valili Prahou. Čo vám budem hovoriť - mal som pokazený celý deň. Mohol som sa s ním porozprávať, mohol som mu dať autogram na ruku, alebo kde by chcel, podpísať mu texty čo sa práve učim - raz budú mať obrovskú cenu... A ja som ho nespoznal... Strašné - o čo všetko ten Kukura prišiel...
Nevadí. Zajtra ráno pôjdem zase k Vltave. Možno bude mať šťastie, a stretne ma znova...
No a dnes som sa spolu s kamarátom Radom prechádzal v Prahe po nábreží Vltavy. Bolo príjemné dopoludnie. Okolo mňa chodila hromada ľudí. Oproti šiel jeden šedivý pán. Celkom fešák, taký švihák. Pozrel som na neho, a pomyslel som si, že aj ja by som chcel na staré kolená tak dobre vyzerať. Minuli sme ho, a po chvíľke sa Rado ku mne obrátil: "čo ty na neho?" Odpovedal som mu otázkou: "že ten dedo dobre vyzeral?" A Rado akože nič: "to bol Kukura".
Srdce mi prestalo biť! Kukura? Juraj Kukura? KOLEGA?! A ja som ho nespoznal!? Obrátil som sa, ze sa za ním rozbehnem, ale on sa už stratil v tom mori ľudí, čo sa valili Prahou. Čo vám budem hovoriť - mal som pokazený celý deň. Mohol som sa s ním porozprávať, mohol som mu dať autogram na ruku, alebo kde by chcel, podpísať mu texty čo sa práve učim - raz budú mať obrovskú cenu... A ja som ho nespoznal... Strašné - o čo všetko ten Kukura prišiel...
Nevadí. Zajtra ráno pôjdem zase k Vltave. Možno bude mať šťastie, a stretne ma znova...
Máj 2017
