Ako som bol v nemocnici.
Ach, tá moja váha. Však nie je nejako hrozná, ale o dobrej postave sa vôbec nedá hovoriť. Viem, že po dvoch deťoch už štíhly nebudem, ale predsa nemôžem vyzerať ako tuleň - tak sa o mne vyjadrila švagriná, keď videla fotky z dovolenky.
Leto skončilo, kosačku, ktorá mi zabezpečovala dostatok pohybu som odparkoval a začal som cvičiť. Hneď som dostal poriadnu svalovicu. Časom sa stratila, ale na jednom mieste akosi pretrvala. Vľavo v boku ma niečo vytrvalo tlačilo. Neprešlo to ani po dvoch týždňoch. Nevedel som, čo s tým. S chorobami a doktormi nemám žiadne skúsenosti. Tak som sa šiel poradiť so švagrom, vedel som, že doma má vždy otvorenú fľašu whisky a hlavne - on už bol dva razy u lekára. Dohodli sme sa, že pôjdem na komplexné vyšetrenie. Švagor telefonoval s kamarátom doktorom a ten tvrdil, že tam aj schudnem. Švagor sa pri tom škodoradostne usmieval. Vybavil mi aj hospitalizáciu v nemocnici. A stále sa usmieval. Bolo mi to podozrivé,
Už deň pred príchodom do nemocnice som sa mal iba ľahko stravovať. To sa mi páčilo, viem že tak by som sa mal stravovať stále. "Dobrý začiatok," pomyslel som si. V nemocnici som si zobral nadštandartnú izbu. Sprcha a záchod boli iba pre mňa. Vtedy som ešte netušil, aké výhodné je mať záchod len pre seba. Prišla sestrička. Zobrala mi krv a oznámila, že pre vyšetrenia ktoré absolvujem, ma musia prečistiť. Celý deň vraj nebudem jesť, zato budem veľa piť. Na stôl mi položila veľkú fľašu akejsi slanej vody: "budete z toho mať strašnú hnačku, tak sa veľmi nevzďaľujte od záchoda." Keď to hovorila, škodoradostne sa usmievala.
V záujme chudnutia som odpornú vodu v stanovenom čase poslušne vypil. Účinok bol šialený. Netušil som, že toho môžem mať v sebe toľko a to ešte po včerajšej diétnej strave. Sedel som na záchode a predstavoval som si, koľko asi schudnem, keď toto všetko skončí. Ale nič nekončilo, všetko sa len rozbiehalo.
Ach, tá moja váha. Však nie je nejako hrozná, ale o dobrej postave sa vôbec nedá hovoriť. Viem, že po dvoch deťoch už štíhly nebudem, ale predsa nemôžem vyzerať ako tuleň - tak sa o mne vyjadrila švagriná, keď videla fotky z dovolenky.
Leto skončilo, kosačku, ktorá mi zabezpečovala dostatok pohybu som odparkoval a začal som cvičiť. Hneď som dostal poriadnu svalovicu. Časom sa stratila, ale na jednom mieste akosi pretrvala. Vľavo v boku ma niečo vytrvalo tlačilo. Neprešlo to ani po dvoch týždňoch. Nevedel som, čo s tým. S chorobami a doktormi nemám žiadne skúsenosti. Tak som sa šiel poradiť so švagrom, vedel som, že doma má vždy otvorenú fľašu whisky a hlavne - on už bol dva razy u lekára. Dohodli sme sa, že pôjdem na komplexné vyšetrenie. Švagor telefonoval s kamarátom doktorom a ten tvrdil, že tam aj schudnem. Švagor sa pri tom škodoradostne usmieval. Vybavil mi aj hospitalizáciu v nemocnici. A stále sa usmieval. Bolo mi to podozrivé,
Už deň pred príchodom do nemocnice som sa mal iba ľahko stravovať. To sa mi páčilo, viem že tak by som sa mal stravovať stále. "Dobrý začiatok," pomyslel som si. V nemocnici som si zobral nadštandartnú izbu. Sprcha a záchod boli iba pre mňa. Vtedy som ešte netušil, aké výhodné je mať záchod len pre seba. Prišla sestrička. Zobrala mi krv a oznámila, že pre vyšetrenia ktoré absolvujem, ma musia prečistiť. Celý deň vraj nebudem jesť, zato budem veľa piť. Na stôl mi položila veľkú fľašu akejsi slanej vody: "budete z toho mať strašnú hnačku, tak sa veľmi nevzďaľujte od záchoda." Keď to hovorila, škodoradostne sa usmievala.
V záujme chudnutia som odpornú vodu v stanovenom čase poslušne vypil. Účinok bol šialený. Netušil som, že toho môžem mať v sebe toľko a to ešte po včerajšej diétnej strave. Sedel som na záchode a predstavoval som si, koľko asi schudnem, keď toto všetko skončí. Ale nič nekončilo, všetko sa len rozbiehalo.
Večer prišla ďalšia sestrička. Na rukách mala gumené rukavice. Začal som tušiť niečo zlé. KLYSTÍR! Bože môj, však až taký štíhly byť nemusím! Ale šiel som s ňou. Strčila mi do zadku hadicu a napumpovala do mňa vodu. Vypúšťal som ju zo seba asi hodinu, hlava sa mi krútila, mal som pocit že zo mňa odpadáva 10 kíl tuku premeneného na mastnú vodu. Veľa nechýbalo, a odpadol by som celý. Chudnutie je tak strašne ťažké...
Na druhý deň ráno sa pokračovalo. Prišli pre mňa dve mladé, pekné sestričky a cez bludisko chodieb ma viedli na ďalšie vyšetrenie. Ordinácia bola nevľúdna, tmava, skoro strašidelná. Na plechovom stole som videl akési hadice. Doktor mlátil do klávesnice, zvuk v okachličkovanej ordinácii sa zlovestne ozýval. Sestrička si začala naťahovať gumené rukavice.
"Jedol ste niečo?" spýtal sa doktor.
"Nejedol..." dostal som zo seba.
"Tak sa na to pozrieme!" povedal doktor.
Uložili ma na lehátko, dali náustok a cez ústa mi strčili do žalúdka hadicu, aby sa presvedčili, či som neklamal. Keby chceli, tak im to odprisahám, alebo podpíšem čestné prehlásenie. Nemuseli ma takto trápiť.
Keď doktor skončil, sestričky ma zaviedli na izbu. Dali mi chvíľku, aby som sa spamätal a vzápätí ma zase brali preč. Dvere s nápisom "CT" sa otvorili a sestričky ma strčili dnu. Tam si ma prevzali dvaja statní mladí muži. Na rukách mali gumené rukavice!!! Cítil som sa ako odsúdený na smrť. Povedali mi, ako ma sprznia: že do zadku mi .... ale však viete. Myslel som, že nič horšie už nebude. Mýlil som sa.
Keď tí dvaja so mnou skončili, sestričky ma zaviedli späť na izbu. Znova mi dali mi chvíľku, aby som sa spamätal a znova ma brali preč. Cesta mi bola povedomá. Dievčiská sa škodoradostne usmievali, ale už som sa tomu nedivil. Pýtali sa, či sa nebojím, ale ja som sa tváril ako hrdina. Opäť som skončil v zlovestnej, okachličkovanej ordinácii. Sestrička mi začala vysvetľovať, čo sa bude diať. Ukazovala mi dlhočiznú čiernu hadicu, ale radšej som zatvoril oči, aby som ju nevidel. Lenže uši sa zatvoriť nedali, tak som si vypočul pochmúrne proroctvo na najbližšie minúty. Ordinácia mi už pripadala ako gestapácka mučiareň. Mengele si naťahoval gumené rukavice. O tých sa mi bude snívať najbližší mesiac. Mal som chuť povedať im, že nepotrebujem chudnúť, že mi je dobre aj takémuto pupkatému, ale sestrička ma už ukladala na stôl. Zatvoril som oči a povedal si, že to nejako vydržím. Poviem vám - to sprznenie na CT - to bolo nič oproti tomuto. Nafúkol mi brucho a hadicu strčil až kdesi pod rebrá. Otvoril som ústa a povedal takmer nepočuteľné "aaaauuuuu." Ústa som pre istotu nechal otvorené, keby s hadicou pokračoval, bude mať kadiaľ vyjsť.
Keď ma sestričky doviedli na izbu, ľahol som si na posteľ a rozmýšľal, či to chudnutie stojí za takéto trápenie. Bol som zničený hladom, hnačkou, vyšetreniami, predlaktie mám dopichané, o zadku ani nehovorím. Mám obavu, že už nikdy nebudem môcť pozerať porno, lebo keby som tam videl análny sex, mohol by som z toho mať dlhodobú traumu.
Drobná výhoda všetkého bola, že doktori zistili, že až na nejaké drobnosti som v úplnom poriadku. Nevedia síce čo ma to tlačí v boku, ale isté je, že ten orgán čo ma bolí, je úplne zdravý.
Tak to som rád.
Na druhý deň ráno sa pokračovalo. Prišli pre mňa dve mladé, pekné sestričky a cez bludisko chodieb ma viedli na ďalšie vyšetrenie. Ordinácia bola nevľúdna, tmava, skoro strašidelná. Na plechovom stole som videl akési hadice. Doktor mlátil do klávesnice, zvuk v okachličkovanej ordinácii sa zlovestne ozýval. Sestrička si začala naťahovať gumené rukavice.
"Jedol ste niečo?" spýtal sa doktor.
"Nejedol..." dostal som zo seba.
"Tak sa na to pozrieme!" povedal doktor.
Uložili ma na lehátko, dali náustok a cez ústa mi strčili do žalúdka hadicu, aby sa presvedčili, či som neklamal. Keby chceli, tak im to odprisahám, alebo podpíšem čestné prehlásenie. Nemuseli ma takto trápiť.
Keď doktor skončil, sestričky ma zaviedli na izbu. Dali mi chvíľku, aby som sa spamätal a vzápätí ma zase brali preč. Dvere s nápisom "CT" sa otvorili a sestričky ma strčili dnu. Tam si ma prevzali dvaja statní mladí muži. Na rukách mali gumené rukavice!!! Cítil som sa ako odsúdený na smrť. Povedali mi, ako ma sprznia: že do zadku mi .... ale však viete. Myslel som, že nič horšie už nebude. Mýlil som sa.
Keď tí dvaja so mnou skončili, sestričky ma zaviedli späť na izbu. Znova mi dali mi chvíľku, aby som sa spamätal a znova ma brali preč. Cesta mi bola povedomá. Dievčiská sa škodoradostne usmievali, ale už som sa tomu nedivil. Pýtali sa, či sa nebojím, ale ja som sa tváril ako hrdina. Opäť som skončil v zlovestnej, okachličkovanej ordinácii. Sestrička mi začala vysvetľovať, čo sa bude diať. Ukazovala mi dlhočiznú čiernu hadicu, ale radšej som zatvoril oči, aby som ju nevidel. Lenže uši sa zatvoriť nedali, tak som si vypočul pochmúrne proroctvo na najbližšie minúty. Ordinácia mi už pripadala ako gestapácka mučiareň. Mengele si naťahoval gumené rukavice. O tých sa mi bude snívať najbližší mesiac. Mal som chuť povedať im, že nepotrebujem chudnúť, že mi je dobre aj takémuto pupkatému, ale sestrička ma už ukladala na stôl. Zatvoril som oči a povedal si, že to nejako vydržím. Poviem vám - to sprznenie na CT - to bolo nič oproti tomuto. Nafúkol mi brucho a hadicu strčil až kdesi pod rebrá. Otvoril som ústa a povedal takmer nepočuteľné "aaaauuuuu." Ústa som pre istotu nechal otvorené, keby s hadicou pokračoval, bude mať kadiaľ vyjsť.
Keď ma sestričky doviedli na izbu, ľahol som si na posteľ a rozmýšľal, či to chudnutie stojí za takéto trápenie. Bol som zničený hladom, hnačkou, vyšetreniami, predlaktie mám dopichané, o zadku ani nehovorím. Mám obavu, že už nikdy nebudem môcť pozerať porno, lebo keby som tam videl análny sex, mohol by som z toho mať dlhodobú traumu.
Drobná výhoda všetkého bola, že doktori zistili, že až na nejaké drobnosti som v úplnom poriadku. Nevedia síce čo ma to tlačí v boku, ale isté je, že ten orgán čo ma bolí, je úplne zdravý.
Tak to som rád.
20 - 22.10.2016
