Na pivo do Plzne
Dlho, veľmi dlho som chcel ísť do Plzne. Plzeň mám rád. Tú tekutú. Fascinuje ma zlatistou farbou, bielou penou a horkou chuťou. Svojím chladom ma priťahuje. Chcel som si s ňou poriadne užiť, s ňou mi to totiž ide úplne bez problémov aj niekoľko krát po sebe. Kedysi som videl film Bezstarostná jazda o dvoch kamošoch, čo sadli na motorky a išli krížom cez ameriku. Tak by som si to predstavoval !!! Len motorku vymeniť za auto, drogy za pivo - a ide sa !! Ale kde nájsť druhého blázna na takýto výlet ? Manželka mi dala košom. Frajerku nemám, a kamoši priveľa kecajú o politike. Ale napokon sa Rado prihlásil sám. Poznáme sa dlhé roky. Geodet, tiež podniká. Je o čosi mladší odo mňa, ale klame telom. Pivový pupek vôbec nemá od piva, ale od prejedania. Taký veľký vyzerá aj starší. Celé dni robí a robí, zarába prachy, aby mohol rodine kupovať elektronické nezmysly. Keď ráno dve hodiny meškal, začínalo mi byť jasné, že na bezstarostnej jazde sa budeme ponáhľať. Išli sme jeho autom, tak som ho so ženou čakal na parkovisku. Konečne sa dovalil, vybehol z auta, poutieral si spotené čelo, a začal ma naháňať aby som si naložil tašku a že ideme... Moja žena ho spacifikovala. Pozrela mu do očí, a Rado sa zasekol. Žena mu hovorila, aby sa ukľudnil, a že ideme na kávu. Zdalo sa mi, že ju nevníma. Ešte stále mal pocit že neplní plán. Na tú kávu sme ho dostali, dokonca sme tam stretli nejaké známe, celkom fešné baby, tak náš výlet opäť začínal naberať nádych bezstarostnosti.
Odchod bol oneskorený - no a čo ??? Však sme bez starostí. Rado za volantom, ja vedľa. Piť som nechcel, čo ak bude treba vymeniť vodiča. Je to diaľka, skôr prídem k moru ako do Plzne. Prebojovali sme sa poriadnou zápchou čo bola za Uherským Hradišťom. To ma predsa nemôže rozhádzať - BEZSTAROSTNÁ JAZDA - pripomínal som si ... Zastavili sme sa na obed. V motoreste sme si sadli a čašníčka nám podala jedálne lístky. Rado ho otvoril a študoval, čo by zbaštil. Ja som študoval čašníku. Príjemná, usmiata, prsnatá. Keď sa nakláňala nad stolom, pozrel som jej do výstrihu. Pekné to tam bolo. Všimla si, že jej tam nakúkam. Rado zdvihol hlavu od jedálneho lístka : "už vieš čo si dáš?" spýtal sa. Vedel by som. Pozrel som sa na čašníčku. Zachytila môj pohľad, usmiali sme sa na seba. Dali sme si len boršč, k nemu výborné rožky. Zjedli sme a zaplatili. Pri odchode som poznamenal : "pekná čašníka, že? " "Aká čašníčka ?" spýtal sa Rado. Mávol som rukou nad jeho slepotou, sadli sme do auta, a pokračovali.
Ďalšiu zápchu sme chytili na diaľnici. Nekonečné čakanie. Utešoval som sa tým, že sme na Bezstarostnej jazde, ale po hodine stánia by som na utešenie potreboval tú čašníčku z motorestu. Nakoniec sme sa ani nedostali do Plzne. Aby sme nemali stresy, rozhodli sme sa, že pôjdeme najprv do Českých Budejovíc - však aj Budvar je nejaké PIVO! Nuž - neviem či sa mám hanbiť ja, alebo budejovičáci - ale Budvar som v Budejoviciach nepil. Bolo už dosť neskoro, ubytovali sme sa, a mali sme poriadny hlad. Mysleli sme, že zapadneme do nejakého podniku dáme jedlo a pivo. Nuž ale tie štýlové krčmy kde by sa nám páčilo, boli obsadené, a čo nebolo obsadené bolo rezervované. Hladovať sme nemienili, tak sme sadli do reštaurácie kde čapovali Plzeň. Bola dobrá ale priveľmi chladná. Ale tá kačica - tá nemala chybu! :-)
V tej dobe išli majstrovstvá sveta vo futbale. Televízor na izbe bola podmienka. Mali sme ho aj v Budejoviciach. Pozerali sme už ani neviem aký zápas. Radovi čosi ušlo - taký malý prd. S vážnou tvárou mi vysvetlil, že už roky má problémy so žalúdkom. No však dobre, povedal som si. Ja prdieť nebudem, lebo neverím, že to môže byť len prdnutie. Rado videl, že som zmierený so stavom jeho žalúdka, a poprdkával o dušu. To som nečakal. Myslel som, že to bude jeden, maximálne dva prdy za večer. Zmýlil som sa.
Ďalší deň sme pozreli múzeum piva, zámok v Hlubokej. Tam som si dal Budvar. A to pečené koleno k tomu! Rado bude mať čo splyňovať. Potom sme nabrali smer Plzeň. Aj táto cesta trvala akosi dlho. Začal som sa vžívať do kože tých chlapov, čo išli krížom cez Ameriku. Asi aj im trvala cesta dlho. Ale asi ich nebolela hlava. Mňa áno. Bolela ma takmer celý týždeň pred odchodom, veľa nechýbalo, a celý výlet by som zrušil. Rada bolelo rameno. Chcel ma zdrbať, že som v noci otvoril okno. "Nemal si toľko prdieť" nedal som sa, a ponúkol ho tabletkou z mojich zásob. Však aj tí amíci možno kombinovali chlast a drogy, a čo my Slováci sme horší ?
V Plzni sme bývali v 500 rokov starom dome. Pekné izby, voňavé WC, sprcha, malo to atmosféru. A veľký LCD televízor. Treba ho - hrá Anglicko proti Nemecku!!! V meste sme si dali pivo, pozreli námestie, aj futbal. To pivo - to bol božský nápoj. Super chuť, ideálna teplota, nedá sa to s tou slovenskou napodobeninou ani porovnať. Boli sme aj v pivovare, aj na prehliadke, dali sme si skvelé pivo na dvore pivovaru, a kvasinkové priamo v pivniciach zo suda. Ale v ich obchode nemali odznak Prazdroja. Riflovú bundu som už mal vyzdobenú odznakom Budvaru, ktorý mi ani veľmi nechutí, a moju obľúbenú značku mať nebudem ??? Veru nemám ... teraz neviem, čo s tým odznakom Budvaru ... Ešte som sa musel vyrovnať s útokom kvasinkového piva na môj žalúdok. Na izbu som došiel v poslednej chvíli. Rado sa pohrdlivo usmieval, a skonštatoval, že mám žalúdok horší ako on. Mali sme ešte čas, tak sme sa vybrali do múzea piva. Ešte sme ani nemali kúpené lístky, a Radovi sa stratil z tváre ten pohrdlivý úsmev, ktorým ma rozčuloval. Pobledol, a namiesto ceny lístkov sa pýtal, kde je WC. Útoku kvasiniek sa ubránil na poslednú chvíľu. Počkal som ho, a vybrali sme sa pozerať to múzeum. Po troch minútach Rado znova znervóznel, na čelo mu vyrazil pot, a utekal znova tam, kde bol pred chvíľou. To už som mal pohrdlivý úsmev na tvári ja. Dúfal som, že s kvasinkami skoncoval definitívne. A že jeho vetry ma nebudú ovievať.
Rado ani nedopozeral futbal a spal ako zabitý. Rozmýšľal som, či aj doma takto rýchlo zaspáva. Žena má z neho asi radosť. Moja vlastne ani nemôže byť so mnou nespokojná. Keby len videla Rada. Ten spal, obrátený chrbtom ku mne. Trenky sa mu zošuchli, a na mňa sa usmievala polovica jeho zadku. Čo usmievala – rozprávala sa so mnou. Bolo ticho, tak som to počul. Tiché prdy smerovali ku mne. Prečo sa neobráti k oknu ?! Potom ma napadlo, že radšej nie - čo ak sa mu sníva nejaká erotika. Mal som strach dýchať, tak som si dal ešte jedno pivo. Potom som zaspal. Neviem či ma uspalo pivo, namáhavý deň, alebo inhalovanie plynov. Asi všetko dokopy. Ale ráno pred odchodom som zistil, že ma nebolí hlava. Aj marihuana je liečivá, prečo by nemohlo byť liečivé fetovanie plynov? Bol som rád. Radovi by som mal poďakovať, ale neurobím to, lebo ho nechcem privádzať do rozpakov. A týmto fetom sme predčili aj amíkov zo starého filmu! Takéto niečo by oni nikdy nevymysleli!
Štvordňový výlet sa uzatváral. Dali sme si v penzióne raňajky, zbalili pivá, čo sme nakúpili, a frčali domov. Cesta trvala 6 hodín. Rado začal pracovať už na ceste- jeden telefonát stíhal druhý. Však bol pondelok. Ja som svoj telefón nemienil zapínať. Bezstarostná jazda ešte neskončila!
Odchod bol oneskorený - no a čo ??? Však sme bez starostí. Rado za volantom, ja vedľa. Piť som nechcel, čo ak bude treba vymeniť vodiča. Je to diaľka, skôr prídem k moru ako do Plzne. Prebojovali sme sa poriadnou zápchou čo bola za Uherským Hradišťom. To ma predsa nemôže rozhádzať - BEZSTAROSTNÁ JAZDA - pripomínal som si ... Zastavili sme sa na obed. V motoreste sme si sadli a čašníčka nám podala jedálne lístky. Rado ho otvoril a študoval, čo by zbaštil. Ja som študoval čašníku. Príjemná, usmiata, prsnatá. Keď sa nakláňala nad stolom, pozrel som jej do výstrihu. Pekné to tam bolo. Všimla si, že jej tam nakúkam. Rado zdvihol hlavu od jedálneho lístka : "už vieš čo si dáš?" spýtal sa. Vedel by som. Pozrel som sa na čašníčku. Zachytila môj pohľad, usmiali sme sa na seba. Dali sme si len boršč, k nemu výborné rožky. Zjedli sme a zaplatili. Pri odchode som poznamenal : "pekná čašníka, že? " "Aká čašníčka ?" spýtal sa Rado. Mávol som rukou nad jeho slepotou, sadli sme do auta, a pokračovali.
Ďalšiu zápchu sme chytili na diaľnici. Nekonečné čakanie. Utešoval som sa tým, že sme na Bezstarostnej jazde, ale po hodine stánia by som na utešenie potreboval tú čašníčku z motorestu. Nakoniec sme sa ani nedostali do Plzne. Aby sme nemali stresy, rozhodli sme sa, že pôjdeme najprv do Českých Budejovíc - však aj Budvar je nejaké PIVO! Nuž - neviem či sa mám hanbiť ja, alebo budejovičáci - ale Budvar som v Budejoviciach nepil. Bolo už dosť neskoro, ubytovali sme sa, a mali sme poriadny hlad. Mysleli sme, že zapadneme do nejakého podniku dáme jedlo a pivo. Nuž ale tie štýlové krčmy kde by sa nám páčilo, boli obsadené, a čo nebolo obsadené bolo rezervované. Hladovať sme nemienili, tak sme sadli do reštaurácie kde čapovali Plzeň. Bola dobrá ale priveľmi chladná. Ale tá kačica - tá nemala chybu! :-)
V tej dobe išli majstrovstvá sveta vo futbale. Televízor na izbe bola podmienka. Mali sme ho aj v Budejoviciach. Pozerali sme už ani neviem aký zápas. Radovi čosi ušlo - taký malý prd. S vážnou tvárou mi vysvetlil, že už roky má problémy so žalúdkom. No však dobre, povedal som si. Ja prdieť nebudem, lebo neverím, že to môže byť len prdnutie. Rado videl, že som zmierený so stavom jeho žalúdka, a poprdkával o dušu. To som nečakal. Myslel som, že to bude jeden, maximálne dva prdy za večer. Zmýlil som sa.
Ďalší deň sme pozreli múzeum piva, zámok v Hlubokej. Tam som si dal Budvar. A to pečené koleno k tomu! Rado bude mať čo splyňovať. Potom sme nabrali smer Plzeň. Aj táto cesta trvala akosi dlho. Začal som sa vžívať do kože tých chlapov, čo išli krížom cez Ameriku. Asi aj im trvala cesta dlho. Ale asi ich nebolela hlava. Mňa áno. Bolela ma takmer celý týždeň pred odchodom, veľa nechýbalo, a celý výlet by som zrušil. Rada bolelo rameno. Chcel ma zdrbať, že som v noci otvoril okno. "Nemal si toľko prdieť" nedal som sa, a ponúkol ho tabletkou z mojich zásob. Však aj tí amíci možno kombinovali chlast a drogy, a čo my Slováci sme horší ?
V Plzni sme bývali v 500 rokov starom dome. Pekné izby, voňavé WC, sprcha, malo to atmosféru. A veľký LCD televízor. Treba ho - hrá Anglicko proti Nemecku!!! V meste sme si dali pivo, pozreli námestie, aj futbal. To pivo - to bol božský nápoj. Super chuť, ideálna teplota, nedá sa to s tou slovenskou napodobeninou ani porovnať. Boli sme aj v pivovare, aj na prehliadke, dali sme si skvelé pivo na dvore pivovaru, a kvasinkové priamo v pivniciach zo suda. Ale v ich obchode nemali odznak Prazdroja. Riflovú bundu som už mal vyzdobenú odznakom Budvaru, ktorý mi ani veľmi nechutí, a moju obľúbenú značku mať nebudem ??? Veru nemám ... teraz neviem, čo s tým odznakom Budvaru ... Ešte som sa musel vyrovnať s útokom kvasinkového piva na môj žalúdok. Na izbu som došiel v poslednej chvíli. Rado sa pohrdlivo usmieval, a skonštatoval, že mám žalúdok horší ako on. Mali sme ešte čas, tak sme sa vybrali do múzea piva. Ešte sme ani nemali kúpené lístky, a Radovi sa stratil z tváre ten pohrdlivý úsmev, ktorým ma rozčuloval. Pobledol, a namiesto ceny lístkov sa pýtal, kde je WC. Útoku kvasiniek sa ubránil na poslednú chvíľu. Počkal som ho, a vybrali sme sa pozerať to múzeum. Po troch minútach Rado znova znervóznel, na čelo mu vyrazil pot, a utekal znova tam, kde bol pred chvíľou. To už som mal pohrdlivý úsmev na tvári ja. Dúfal som, že s kvasinkami skoncoval definitívne. A že jeho vetry ma nebudú ovievať.
Rado ani nedopozeral futbal a spal ako zabitý. Rozmýšľal som, či aj doma takto rýchlo zaspáva. Žena má z neho asi radosť. Moja vlastne ani nemôže byť so mnou nespokojná. Keby len videla Rada. Ten spal, obrátený chrbtom ku mne. Trenky sa mu zošuchli, a na mňa sa usmievala polovica jeho zadku. Čo usmievala – rozprávala sa so mnou. Bolo ticho, tak som to počul. Tiché prdy smerovali ku mne. Prečo sa neobráti k oknu ?! Potom ma napadlo, že radšej nie - čo ak sa mu sníva nejaká erotika. Mal som strach dýchať, tak som si dal ešte jedno pivo. Potom som zaspal. Neviem či ma uspalo pivo, namáhavý deň, alebo inhalovanie plynov. Asi všetko dokopy. Ale ráno pred odchodom som zistil, že ma nebolí hlava. Aj marihuana je liečivá, prečo by nemohlo byť liečivé fetovanie plynov? Bol som rád. Radovi by som mal poďakovať, ale neurobím to, lebo ho nechcem privádzať do rozpakov. A týmto fetom sme predčili aj amíkov zo starého filmu! Takéto niečo by oni nikdy nevymysleli!
Štvordňový výlet sa uzatváral. Dali sme si v penzióne raňajky, zbalili pivá, čo sme nakúpili, a frčali domov. Cesta trvala 6 hodín. Rado začal pracovať už na ceste- jeden telefonát stíhal druhý. Však bol pondelok. Ja som svoj telefón nemienil zapínať. Bezstarostná jazda ešte neskončila!
(jún 2010)