Rudolf STRECHAJ
(čachtický rodák, politik, predseda SNR, podpredseda vlády ČSSR)
Pred niekoľkými rokmi sme na objednávku veľkej firmy pracovali na kúpe istého pozemku v Čachticiach. V Pozemkovej knihe boli vedení dvaja vlastníci : Alexander Strechay a Júlia rod. Čechová. Neskôr sa mi do rúk dostalo dedičské rozhodnutie, v ktorom bol opísaný celý rodokmeň od Alexandra a Júlie až po súčasných 35 vlastníkov. Jedno meno bolo zaujímavé. Alexander Strechay a jeho manželka Júlia mali štyri deti : Emila, Irenu, Rudolfa a Margitu. Rudolf je ten zaujímavý.
Narodil sa v Čachticiach 25.júla 1914. Vyučil sa za tlačiara. Za mladých čias bol členom miestneho speváckeho zboru Tatrín, a hral divadlo. Skvelý chlapec – hovorili o ňom. Len čo dovŕšil 18 rokov, vstúpil do sociálnodemokratickej strany, a rovno sa stal jej predsedom v Čachticiach. Vydržali to s ním tri roky, potom sa s ním rozišli – vraj bol príliš radikálny. Prakticky okamžite vstúpil do komunistickej strany, a onedlho odišiel na rozumy do Moskvy. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja, ako vyučený typograf tlačil noviny (Hlas ľudu), bol väznený za ilegálnu činnosť, bol členom partizánskej jednotky. Po vojne začal skutočnú kariéru. Ale to už nebol skvelý chlapec, a ľudia ktorí ho predtým poznali, nechápali, ako sa mohol takto zmeniť.
Už od roku 1944 do roku 1945 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Postupne sa začal prepracovávať na posty vo vysokej politike. Od začiatku roka 1949 zastával funkciu predsedu žilinského krajského národného výboru. V tejto dobe začínalo prenasledovanie, zatýkanie a väznenie (príp. popravy) rôznych skupín obyvateľstva – roľníkov, duchovných, alebo tých, čo akosi vybočili z radu. Strechaj sa týchto špinavostí aktívne zúčastňoval. Z tohto obdobia je známa príhoda, súvisiaca s neskorším pápežským prelátom Viktorom Trstenským, ktorý neúnavne vystupoval proti komunistickému režimu. Ten sa ho na oplátku viackrát pokúšal zatknúť a strčiť do basy. Veriaci v Dolnom Kubíne ho bránili vlastnými telami, takže zatknutie nebolo možné. Až do chvíle, kým sa za Trstenským nevybral Rudolf Strechaj. Presvedčil Trstenského, že idú iba na malý rozhovor na faru do Veličnej, a že ho dovezie späť. Dvere sa zatvorili, auto odišlo, a zastalo až na dvore ilavskej väznice. Viktor Trstenský mohol dlhé roky skúšať pevnosť svojej viery vo väzniciach a lágroch vtedajšieho Československa.
Strechajova kariéra pokračovala. Zastával významné stranícke a štátne funkcie. Bol povereníkom spravodlivosti – takým horlivým, že počet zatknutých roľníkov jeho zásluhou významne narástol. V roku 1953 sa ako 39 ročný stal predsedom Zboru povereníkov. Krátko na to zomreli Stalin a Gottwald, ale jeho pozícia bola vďaka dobrým kontaktom v Sovietskom zväze stabilná. Prezidentom sa stal Novotný, a ten mal na Slovensku svoju akčnú trojku : Bacílka, Davida a Strechaja. To boli neobmedzení vládcovia na Slovensku v 50-tych rokoch. Táto trojica si v podstate robila čo chcela, a to bez ohľadu na zákon. Šírila okolo seba strach.
Strechaj nepoľavoval v iniciatíve. Keď roku 1954 súdili Husáka, (ten vzdoroval, odmietal sa priznať a žiadal dôkazy o vine) poslal odkaz predsedovi senátu "aby tú sviňu držal nakrátko". Vystupoval proti umelcom - okrem iných aj proti výtvarnej skupine galandovcov, ktorá dnes predstavuje slovenskú klasiku. Ich tvorbu označil ako „typický výplod úpadkového západného výtvarného umenia". Asi za tieto zásluhy mu bol v roku 1955 udelený Rad republiky.
Rudolf Strechaj sa až do svojej smrti pohyboval vo vedení štátu. Bol členom ÚV KSČ. V rokoch 1960-1962 pôsobil ako predseda Slovenskej národnej rady. Od roku 1960 do svojej smrti bol podpredsedom vlády ČSSR v tretej vláde Viliama Širokého.
Žil v Bratislave, vo vile z medzivojnového obdobia. Počas druhej svetovej vojny v nej sídlilo gestapo. Neskôr tam bývala rodina Strechajových. Bol ženatý, mal jediného syna Rudolfa. „Jeho“ vila neskôr patrila rodine Zdeny Studénkovej, dnes v nej žije tanečníčka Petra Marko.
Rudolf Strechaj zomrel v Prahe 28.7.1962 ako 48 ročný. Lekárske konzílium vedené akademikom Tarajevom z Moskvy určilo ako príčinu smrti akútnu leukémiu. Pravdepodobne ho na ňu aj liečili.
Ladislav Mňačko napísal román „Ako chutí moc“. Píše v ňom o stalinistickom politikovi na Slovensku, o človeku, ktorého neobmedzená moc mravne aj ľudsky úplne rozložila. Sám Mňačko sa vyjadril, že tým politikom bol jeho bývalý priateľ Rudolf Strechaj.
(čachtický rodák, politik, predseda SNR, podpredseda vlády ČSSR)
Pred niekoľkými rokmi sme na objednávku veľkej firmy pracovali na kúpe istého pozemku v Čachticiach. V Pozemkovej knihe boli vedení dvaja vlastníci : Alexander Strechay a Júlia rod. Čechová. Neskôr sa mi do rúk dostalo dedičské rozhodnutie, v ktorom bol opísaný celý rodokmeň od Alexandra a Júlie až po súčasných 35 vlastníkov. Jedno meno bolo zaujímavé. Alexander Strechay a jeho manželka Júlia mali štyri deti : Emila, Irenu, Rudolfa a Margitu. Rudolf je ten zaujímavý.
Narodil sa v Čachticiach 25.júla 1914. Vyučil sa za tlačiara. Za mladých čias bol členom miestneho speváckeho zboru Tatrín, a hral divadlo. Skvelý chlapec – hovorili o ňom. Len čo dovŕšil 18 rokov, vstúpil do sociálnodemokratickej strany, a rovno sa stal jej predsedom v Čachticiach. Vydržali to s ním tri roky, potom sa s ním rozišli – vraj bol príliš radikálny. Prakticky okamžite vstúpil do komunistickej strany, a onedlho odišiel na rozumy do Moskvy. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja, ako vyučený typograf tlačil noviny (Hlas ľudu), bol väznený za ilegálnu činnosť, bol členom partizánskej jednotky. Po vojne začal skutočnú kariéru. Ale to už nebol skvelý chlapec, a ľudia ktorí ho predtým poznali, nechápali, ako sa mohol takto zmeniť.
Už od roku 1944 do roku 1945 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Postupne sa začal prepracovávať na posty vo vysokej politike. Od začiatku roka 1949 zastával funkciu predsedu žilinského krajského národného výboru. V tejto dobe začínalo prenasledovanie, zatýkanie a väznenie (príp. popravy) rôznych skupín obyvateľstva – roľníkov, duchovných, alebo tých, čo akosi vybočili z radu. Strechaj sa týchto špinavostí aktívne zúčastňoval. Z tohto obdobia je známa príhoda, súvisiaca s neskorším pápežským prelátom Viktorom Trstenským, ktorý neúnavne vystupoval proti komunistickému režimu. Ten sa ho na oplátku viackrát pokúšal zatknúť a strčiť do basy. Veriaci v Dolnom Kubíne ho bránili vlastnými telami, takže zatknutie nebolo možné. Až do chvíle, kým sa za Trstenským nevybral Rudolf Strechaj. Presvedčil Trstenského, že idú iba na malý rozhovor na faru do Veličnej, a že ho dovezie späť. Dvere sa zatvorili, auto odišlo, a zastalo až na dvore ilavskej väznice. Viktor Trstenský mohol dlhé roky skúšať pevnosť svojej viery vo väzniciach a lágroch vtedajšieho Československa.
Strechajova kariéra pokračovala. Zastával významné stranícke a štátne funkcie. Bol povereníkom spravodlivosti – takým horlivým, že počet zatknutých roľníkov jeho zásluhou významne narástol. V roku 1953 sa ako 39 ročný stal predsedom Zboru povereníkov. Krátko na to zomreli Stalin a Gottwald, ale jeho pozícia bola vďaka dobrým kontaktom v Sovietskom zväze stabilná. Prezidentom sa stal Novotný, a ten mal na Slovensku svoju akčnú trojku : Bacílka, Davida a Strechaja. To boli neobmedzení vládcovia na Slovensku v 50-tych rokoch. Táto trojica si v podstate robila čo chcela, a to bez ohľadu na zákon. Šírila okolo seba strach.
Strechaj nepoľavoval v iniciatíve. Keď roku 1954 súdili Husáka, (ten vzdoroval, odmietal sa priznať a žiadal dôkazy o vine) poslal odkaz predsedovi senátu "aby tú sviňu držal nakrátko". Vystupoval proti umelcom - okrem iných aj proti výtvarnej skupine galandovcov, ktorá dnes predstavuje slovenskú klasiku. Ich tvorbu označil ako „typický výplod úpadkového západného výtvarného umenia". Asi za tieto zásluhy mu bol v roku 1955 udelený Rad republiky.
Rudolf Strechaj sa až do svojej smrti pohyboval vo vedení štátu. Bol členom ÚV KSČ. V rokoch 1960-1962 pôsobil ako predseda Slovenskej národnej rady. Od roku 1960 do svojej smrti bol podpredsedom vlády ČSSR v tretej vláde Viliama Širokého.
Žil v Bratislave, vo vile z medzivojnového obdobia. Počas druhej svetovej vojny v nej sídlilo gestapo. Neskôr tam bývala rodina Strechajových. Bol ženatý, mal jediného syna Rudolfa. „Jeho“ vila neskôr patrila rodine Zdeny Studénkovej, dnes v nej žije tanečníčka Petra Marko.
Rudolf Strechaj zomrel v Prahe 28.7.1962 ako 48 ročný. Lekárske konzílium vedené akademikom Tarajevom z Moskvy určilo ako príčinu smrti akútnu leukémiu. Pravdepodobne ho na ňu aj liečili.
Ladislav Mňačko napísal román „Ako chutí moc“. Píše v ňom o stalinistickom politikovi na Slovensku, o človeku, ktorého neobmedzená moc mravne aj ľudsky úplne rozložila. Sám Mňačko sa vyjadril, že tým politikom bol jeho bývalý priateľ Rudolf Strechaj.
napísané : september 2015