Ako som bol u zubára
Tak som mal zase zážitok. Začal ma bolieť zub. Nevedel som ani presne definovať ktorý to bol. Ale bolelo to tam, kde mám mostík. Do šlaka !!! Toto som potreboval! Ak tam je naozaj problém, tak zubár bude musieť dať dolu mostík, opraviť, urobiť nový, nasadiť ... Strašná predstava. Dal som zubu niekoľko dní, či to neprestane bolieť sám od seba. Však aj hlava po nadmernom pití piva prestane bolieť sama od seba. Ale zub neprestal. Nedalo sa nič robiť, šiel som k zubárovi.
Dvere do ordinácie otvorila staršia sestrička. Malá, chudá, okolo päťdesiatky. Zubár sa na mňa usmieval. Asi ma chcel povzbudiť. Ale ja som ho prekukol - bol to úsmev sadistu, ktorému prišla ďalšia obeť. Ešte skôr ako som si ľahol do kresla, prišla nejaká asistentka. Bola pekná, vysoká, mladá, prsnatá, s guľatým zadkom. Nebolo času ju okukávať, lebo sadista mi prikázal, aby som si ľahol. Pokorne som ho poslúchol. Staršia sestrička sa mi stratila z dohľadu. Zubár sa postavil vedľa mňa vpravo, mladá na druhú stranu. Nenápadne som si si ju obzeral. Teda - veľa som nevidel, len prsia v akomsi zelenom tričku. Napadlo ma, že by tu mohla asistovať hore bez, človek by aspoň lepšie znášal to trápenie so zubami. Táto myšlienka ma tak rozosmiala, že som sa začal usmievať ako blázon, čo našiel drevené želiezko. "Otočte hlavu ku mne a otvorte ústa" povedal mi sadista. Hlavu som obrátil, ale ústa som mohol otvoriť až po tom, čo som sa prestal usmievať. Doktor na mňa pozeral a asi rozmýšľal, čo mi je smiešne. Ja som silou vôle zaháňal z mysle predstavu polonahej asistentky. Doktor mi v tom výdatne pomohol - schmatol nástroje, zapol vŕtačku a začal. Nechcel som pozerať na tie jeho lesklé inštrumenty, tak som kútikom oka škúlil na jeho mladú pomocníčku. Radšej myslieť na ňu, ako na to, že sa mi vŕta kdesi v sánke. Zubár pracoval ostošesť, čosi mi tam tlačil, čosi vyťahoval. Potom ma upozornil, že to bude bolieť, veru aj bolelo, cítil som to až kdesi v zadku. A vŕtal ďalej, čosi mi padalo do úst, nemohol som poriadne dýchať, chcelo sa mi kašlať. Dokonca aj slza vyšla z môjho oka, čo som premáhal kašlanie. Doktora moja slza vôbec nezaujímala, asi bol zvyknutý. Rozhodol som sa, že keby sa pýtal či som plakal od bolesti, poviem mu, že tá slza vyšla vtedy, keď som si predstavil, koľko budem platiť. Ale nespýtal sa. Znova som škúlil doľava. Napadlo ma, že po takejto tortúre by tá asistentka mohla nešťastnú obeť mučenia - to ako mňa - zobrať do náručia, týranú hlavu si položiť na hruď, a chvíľku ma utešovať.
Zubár to akosi dobojoval. A ja som vydržal. Vypláchol som si ústa, utrel slzu, a pozrel doľava. Sadista zatiaľ zdvorilo konverzoval na pravej strane. Nemohol som mu veľmi odpovedať, ústa som mal ešte stŕpnuté. Povedal som si, že to nebolo až také strašné. Že ten zubár hádam ani sadista nie je, a že ten jeho úsmev bol asi celkom príjemný a milý. Ale prišla ku mne sestrička. Tá staršia. Čosi mi hovorila. Čo ? Čože ??? 117 euro ???!!! To ma šokovalo!!! Toto vedieť, tak mi slzy tečú odvčera. Sadista sa vyškieral vpravo od mňa. 117 euro!!! To mala byť v cene aj kompletka od tej asistentky !!! Toľko som pri sebe ani nemal. Ale ten prefíkanec to mal vymakané - dalo sa platiť aj kartou. Tak som zaplatil. Čo mi zostávalo ..... však môže začať bolieť druhý zub..... :-(
Dvere do ordinácie otvorila staršia sestrička. Malá, chudá, okolo päťdesiatky. Zubár sa na mňa usmieval. Asi ma chcel povzbudiť. Ale ja som ho prekukol - bol to úsmev sadistu, ktorému prišla ďalšia obeť. Ešte skôr ako som si ľahol do kresla, prišla nejaká asistentka. Bola pekná, vysoká, mladá, prsnatá, s guľatým zadkom. Nebolo času ju okukávať, lebo sadista mi prikázal, aby som si ľahol. Pokorne som ho poslúchol. Staršia sestrička sa mi stratila z dohľadu. Zubár sa postavil vedľa mňa vpravo, mladá na druhú stranu. Nenápadne som si si ju obzeral. Teda - veľa som nevidel, len prsia v akomsi zelenom tričku. Napadlo ma, že by tu mohla asistovať hore bez, človek by aspoň lepšie znášal to trápenie so zubami. Táto myšlienka ma tak rozosmiala, že som sa začal usmievať ako blázon, čo našiel drevené želiezko. "Otočte hlavu ku mne a otvorte ústa" povedal mi sadista. Hlavu som obrátil, ale ústa som mohol otvoriť až po tom, čo som sa prestal usmievať. Doktor na mňa pozeral a asi rozmýšľal, čo mi je smiešne. Ja som silou vôle zaháňal z mysle predstavu polonahej asistentky. Doktor mi v tom výdatne pomohol - schmatol nástroje, zapol vŕtačku a začal. Nechcel som pozerať na tie jeho lesklé inštrumenty, tak som kútikom oka škúlil na jeho mladú pomocníčku. Radšej myslieť na ňu, ako na to, že sa mi vŕta kdesi v sánke. Zubár pracoval ostošesť, čosi mi tam tlačil, čosi vyťahoval. Potom ma upozornil, že to bude bolieť, veru aj bolelo, cítil som to až kdesi v zadku. A vŕtal ďalej, čosi mi padalo do úst, nemohol som poriadne dýchať, chcelo sa mi kašlať. Dokonca aj slza vyšla z môjho oka, čo som premáhal kašlanie. Doktora moja slza vôbec nezaujímala, asi bol zvyknutý. Rozhodol som sa, že keby sa pýtal či som plakal od bolesti, poviem mu, že tá slza vyšla vtedy, keď som si predstavil, koľko budem platiť. Ale nespýtal sa. Znova som škúlil doľava. Napadlo ma, že po takejto tortúre by tá asistentka mohla nešťastnú obeť mučenia - to ako mňa - zobrať do náručia, týranú hlavu si položiť na hruď, a chvíľku ma utešovať.
Zubár to akosi dobojoval. A ja som vydržal. Vypláchol som si ústa, utrel slzu, a pozrel doľava. Sadista zatiaľ zdvorilo konverzoval na pravej strane. Nemohol som mu veľmi odpovedať, ústa som mal ešte stŕpnuté. Povedal som si, že to nebolo až také strašné. Že ten zubár hádam ani sadista nie je, a že ten jeho úsmev bol asi celkom príjemný a milý. Ale prišla ku mne sestrička. Tá staršia. Čosi mi hovorila. Čo ? Čože ??? 117 euro ???!!! To ma šokovalo!!! Toto vedieť, tak mi slzy tečú odvčera. Sadista sa vyškieral vpravo od mňa. 117 euro!!! To mala byť v cene aj kompletka od tej asistentky !!! Toľko som pri sebe ani nemal. Ale ten prefíkanec to mal vymakané - dalo sa platiť aj kartou. Tak som zaplatil. Čo mi zostávalo ..... však môže začať bolieť druhý zub..... :-(
